V čase tesne porevolučnom prišiel na návštevu Slovenska prezident Václav Havel. Hoci som bola len rozhlasový elév s očami vyvalenými na celý svet, chcela som byť pritom. Môj empatický šéf ma pustil do parlamentu s tým, že budem mať zážitok, aj keď nič do redakcie neprinesiem. Ja som sa na návštevu aj tak pripravila. Čo ak by som sa mohla niečo spýtať, čo ak by sa aj na mňa dostal rad? Otázku som prepisovala ani neviem koľkokrát, konečnú verziu som si strčila do vrecka a šla som do Slovenskej národnej rady. (Vtedy sa ešte volala tak). Václav Havel prišiel a mal aj brífing. Veľa novinárov, množstvo kamier (aj zahraničných). Stála som úplne vzadu - stosedemdesiatcentimetrový trpaslík.
Vo chvíli, keď hovorca Michael Žantovský povedal, že ďakuje všetkým za pozornosť, moja ruka vyletela a všimol si ju: "No tak, slečno - zeptejte se," povedal. A ja som sugestívne položila otázku a Václav Havel mi na ňu sugestívne odpovedal. Triasol sa mi hlas, kolená, mikrofón mi lietal v ruke, mala som čo robiť, aby som ho vôbec udržala. Po brífingu prišiel za mnou pán Žantovský a povedal: "Moc krásná otázka." Kolená sa mi triasli ešte viac. Mnohí moju otázku (samozrejme, aj s odpoveďou) prebrali a publikovali ju vo svojich médiách. V tej chvíli som si myslela, že som na vrchole svojej novinárskej kariéry, že mi patrí svet a červený koberec už prestierajú. Fakt. O pár dní prišiel na Slovensko minister zahraničných vecí Jiří Dientsbier. Na brífing som šla s úplnou samozrejmosťou, bez prípravy (veď načo, keď som hviezda), šéf sa už tešil na materiál, ktorý odtiaľ prinesiem. Opäť som sa postavila dozadu, za všetkých, ale tentoraz s pocitom presily. Ruku som zdvihla úplne pokojne a položila improvizovanú otázku, ktorú som nanešťastie začala slovami: ,,Ako ste povedali ..." Pán Dientsbier sa na mňa díval, stále viac otváral oči aj ústa: ,,Ale já nic takového neřekl. Já bych ani nikdy nic takového neřekl." Krútil hlavou a ja v snahe zachrániť vlastnú reputáciu, pokračovala som v otázke. Zase zle. A ešte raz. A ešte raz zle. Už nekrútil hlavou len minister, ale aj ostatní novinári. Skladali kamery, vypínali diktafóny a mikrofóny. Chcela som byť menšia ako muška, ale v takých chvíľach (a to viem bezpečne) človek rastie priamo úmerne veľkosti svojej hlúposti. Nechali ma všetci s mojou hanbou. Vyšla som na balkón, kde sedela jedna novinárka, ktorú som v tom čase mala v nesmiernej úcte. Bola bezchybná. Slzy mi tiekli potokom, dívala som sa na ňu - dôstojnú, bezpečne úspešnú a zjavne múdru. ,,Cítili ste sa niekedy ako totálny hlupák?" ani neviem ako som sa jej opýtala. Ani sa nepohla, len veľmi pokojne povedala: "Často." Nepotešilo ma to, ani sa mi neuľavilo. Chcela som odísť, keď sa ku mne otočila: "Ani nevieš, akú školu si dnes dostala. A netušíš, koľkými ešte prejdeš."
Od tých čias sa veľa zmenilo. Moja vtedajšia "moc krásná otázka" by dnes bola všedná. Moji kolegovia už položili oveľa viac krajších a inšpiratívnejších. A ani moja hlúpa otázka by až tak nekričala, všetci sme zvyknutí, že aj také sú. Pred časom novinárka jednému ministrovi po tlačovke len tak, z ničoho nič, povedala: "Povedzte mi nejakú múdru odpoveď." "Tak mi položte múdru otázku," reagoval. Krásne. Aj na položenie otázok, aj na formulovanie odpovedí treba vedieť. A keď nevieme, tak to vidieť.
Autor: Eva Reiselová
