FOTO
Dnes: etnografka Jana Belišová
Vždy som túžila po psovi a aj som si ho od našich na štrnáste narodeniny vymodlikala. Preto som úplne rozumela aj našim deťom - predovšetkým Johanke, keď chceli psa. Johanka by rada aj koňa, ale to naozaj nešlo. Belo, môj manžel, však vyrastal v dome na dedine, kde pes vnútri bolo niečo takmer nepredstaviteľné, takže mu trvalo oveľa dlhšie, kým si zvykol na myšlienku, že by sme mali mať doma psa.
Arwen nie je prvý pes u nás, a už vôbec nie prvé zviera. Ale všetky zvieratá okrem nej sme mali len krátko. Kamarátovi sme varovali vodnú korytnačku Jonáša. Mal rád televízor. Celý deň čučal na dne akvária, ale keď sa večer pustila televízia, vyplával k hladine, nasmeroval sa k jej svetielku a zbožne tak zotrval aj niekoľko hodín.
Tomu istému kamarátovi sme varovali jazvečíku Fajku. Padlo to práve na Silvestra, a to sme si mysleli, že je s ňou amen. Keď začali vybuchovať petardy, nastal mierny chaos. Bolo u nás plno detí, pobiehali z izby do izby, od okna k oknu, na balkón a dnu. Keď najväčšie vzrušenie opadlo, zistili sme, že Fajky niet. Prehľadali sme každé miestečko, ja som sa pozrela dokonca aj pod balkón. Neviem už, komu napadlo, aby sa pozrel medzi Belove obrazy naukladané tesne vedľa seba. Bola tam. Zlisovaná približne na hrúbku obrazu.
Prechodne bolo u nás niekoľko mačiek - pamätám si Filipa a Petris - všetky skončili na dedine u môjho uja. A ešte sme mali jedného psa - Kenyho. Deti ho našli v lese ako malé šteniatko. Vyzeral ako malý vĺčik, ale ako rástol, stále viac pripomínal hyenu. Nezvládali sme ho. Bol to dominantný psík, ktorý, keď sa mu niečo nepáčilo, zaliezol pod stôl a vrčal na nás. Nezdalo sa mi to najvhodnejšie zvieratko pre deti, a tak išiel do útulku. Keď sme sa po týždni boli naňho pozrieť, bol už preč, našiel si nových majiteľov (asi teda nebol až taký škaredý).
Istý čas u nás žilo aj niekoľko škrečkov a myši najrôznejších farieb, ale vtedy som do detskej izby nechodila. Niežeby som mala niečo proti myškám, ale deti sa o ne starali samé, no a po čase sa tam takmer nedalo dýchať.
Po skúsenostiach s Kenym sme sa rozhodli, že si zaobstaráme psíka, ktorý je milý, nežný, neagresívny, veľa nebreše. Zvíťazil seter, sú to nádherné psy. Šteniatka sme boli pozerať spolu s Johankou a tá si, neviem podľa čoho, jedno vybrala. Všetkých deväť guliek vyzeralo úplne rovnako, nedalo sa poriadne rozoznať, kde majú papuľku a kde riťku. Chovateľka si našu Arwen (vtedy ešte Galinu) označila, aby sa nepoplietla. Keď sme si ju po niekoľkých mesiacoch prišli zobrať, bolo to najlenivejšie, najšpinavšie a najsmradľavejšie stvorenie v koterci. Ostatné šteniatka čulo pobehovali, vtierali sa nám do pozornosti. Naša Arwen nič. Celá polepená zaspala vždy tam, kde ju práve položili. Keď sa trocha prebrala, zaliezla do záhonu s kvetmi, trocha sa pohrabala v hline a ešte špinavšia spala ďalej. Nám bola určite predurčená.
Použiť slovo výchova je v jej prípade asi prehnané. Pes je inteligentné zviera a aj Arwen dosť rýchlo zistila, ktoré veci je výhodné dodržiavať. Mať svoje miesto, pýtať sa von, pýtať si žrať či piť, sadnúť si, ľahnúť, pekne poprosiť, podskočiť - veď možno sa ujde nejaká dobrota.
Dosť dlho sme mali problém, že bola chorobne priateľská a radostne skákala po všetkých okoloidúcich. Myslím, že už prišla na to, že to sa jej neoplatí, a nie všetci sú kamaráti. Aspoň dospelí nie. Ešte stále však považuje všetkých mladých ľudí vo veku syna Mateja a Johanky za svojich kamarátov.
Chodiť pri nohe? No, občas, keď si predtým minimálne dve hodiny zabehá v lese, sa jej to na chvíľu podarí. A ešte sa snažím, aby sa naučila rozoznávať cestu od chodníka a aby mala pred cestou rešpekt. Celkom to chápe pri rušných cestách, ale na vedľajších, kde je málo áut, má problém a plynule prechádza z chodníka na cestu. Iba keď na ňu zrúknem, prekvapene na mňa kuká, čo to zase vyviedla. Raz, keď bola šteňa, ju zrazilo auto. Hneď pod našimi oknami. Už som mala otvorenú bránu, keď vietor odfúkol akýsi lístok na cestu a ona MUSELA bežať za ním.
Deti ju milujú, občas to vyzerá, že viac ako nás. Samozrejme, ona na ne nikdy nekričí, do ničoho ich nenúti, vždy má pre ne čas a pochopenie.
Ešte k tomu je mäkučká, teplučká a hladučká. Nezabudnem jej, keď mi raz bolo na umretie (migréna) a nevládala som vstať ani otvoriť oči. Arwen sa celý deň nepohla od mojej postele. Mne osobne dodáva energiu a odsáva stresy, normálne si v nej odhladkám škaredé, nervózne dni. Odkedy ju máme, častejšie umývame podlahu, oveľa viac chodíme von a spoznala som minimálne tridsať nových ľudí v našom okolí. Je to rodinná terapeutka číslo jeden.
