Elizabeth a Teddy Deanovci sa práve učia o talianskom vedcovi Galileovi. Nastúpili poslušne do kuchyne a počúvajú mamu Lízu, ktorá im rozpráva o období renesancie. Elizabeth má 11 rokov, jej brat Teddy je o tri roky mladší. Ani jeden z nich ešte nikdy nebol v škole. Učia ich hlavne rodičia, ktorí sa tak zaradili k najrýchlejšie sa šíriacemu hnutiu v americkom školstve - k priaznivcom domácej výučby, napísala agentúra Reuters.

Teddy a Elizabeth sa učia v skupine s ďalšími troma deťmi, ktoré bývajú na tej istej ulici v mestečku Columbia medzi Baltimorom a Washingtonom. Pred začiatkom hodiny o renesancii sa všetkých päť detí oblieklo do historických kostýmov. Dievčatá mali na sebe dlhé šaty a čepce, chlapci košele a na boku meč. "Zabávame sa oveľa viac než deti v škole," hovorí Elizabeth.

Koľko amerických detí sa učí doma, nikto presne nevie. Štatistické údaje z roku 2003 hovoria o 1,1 milióne detí, združenie pre domáce vyučovanie odhaduje súčasný stav na 1,7 až 2,1 milióna školákov. Zhoda panuje v tom, že priaznivcov takéhoto spôsobu výučby je v USA stále viac.

Vďaka tomu vznikol v krajine aj nový trh, ktorý dodáva rodičom pomôcky a osnovy vyhovujúce domácnostiam s rôznou politickou a náboženskou orientáciou. Deti, ktoré sa učia doma, však musia pravidelne chodiť na skúšky, a aj vďaka tomu sa myšlienka domáceho vyučovania šíri medzi ďalšími záujemcami.

Medzi najčastejšie príčiny, prečo sa rodičia rozhodujú pre domácu výučbu, sú obavy zo zlého vplyvu spolužiakov a z drog, ďalší chcú do výučby zahrnúť náboženstvo, mnohí nie sú spokojní s úrovňou miestnej školy. "Inštitucionálna výučba ma nenadchla. Je to konfekčný prístup - jedna veľkosť musí vyhovovať všetkým. V školách sa vytráca radosť z učenia. Školy neberú ohľad na záujmy konkrétneho dieťaťa. Celý systém je zameraný proti dieťaťu," hovorí Isabel Lymanová, autorka knihy Revolúcia domáceho vyučovania, ktorá učila doma oboch svojich synov.

Podmienky na domácu výučbu sú v jednotlivých štátoch USA odlišné. V štátoch New York a Pensylvánia musia rodičia štyri razy do roka predložiť programy, podľa ktorých chcú svoje deti učiť, a deti sa pravidelne skúšajú. Naopak, štát Texas sa o rodiny, v ktorých sa deti učia doma, zaujíma minimálne.

"Bežne sa hovorí, že deti nezískajú doma potrebné sociálne skúsenosti, že žijú oddelene od vrstovníkov. Hovorí sa tiež, že niektoré skončia ako negramotné, kým z iných sú zázračné deti. Na to, aby sme mohli takto zovšeobecňovať, však nemáme dosť informácií. Je však zrejmé, že úroveň vzdelania, akú tieto deti získajú, závisí od vzdelania rodičov," hovorí Kevin Welner z Coloradskej univerzity.

Niektorí z rodičov zastávajú názor, že dieťa nepotrebuje chodiť do školy a učiť sa podľa jednotných osnov, ale že sa má rozvíjať podľa toho, čo ho baví a zaujíma. Medzi nich patrí aj šéfka národnej siete domácej výučby Laura Derricková, ktorá sama učí štrnásťročného syna a dvanásťročnú dcéru. "Syn sa naučil čítať prv, než mal tri roky. Učili sme sa rýchlejšie, ako by to umožnili školské osnovy. Deti sa rodia s túžbou učiť sa," vysvetľuje vyštudovaná právnička. Učiť vlastné deti jej vraj prináša veľké zadosťučinenie, ale je to aj vyčerpávajúca drina. "Deň s nimi je dlhý. Teším sa na chvíľu, keď príde domov manžel," priznala sa. Našťastie sa schádza s ďalšími sedemdesiatimi rodinami z okolia, ktoré si navzájom pomáhajú, organizujú spoločné výlety a iné aktivity.