Práca terapeuta je pre psa namáhavá. Musí vydržať lomoz a krik, prípadné ťahanie za uši či chvost, jednoducho, za každých okolností zostať pokojný. Nehodí sa na to každý pes a pred canisterapeutickou prácou musí prejsť prísnymi skúškami.
Hovorí sa, že pes je pre človeka najlepší priateľ, pomocník, spoločník. Dokáže však ešte jednu vec - liečiť svojho pána.
Už starí Gréci a Rimania verili v hojivú silu psieho jazyka, ktorý pomáhal čistiť rany. V stredoveku sa pomocou psov liečila reuma. Na boľavé miesto si ľahol malý psík, aby zahrieval. Teplo chlpatého tela pomáhalo aj pri bolestiach žalúdka, alebo aspoň ohrievalo pod dlhými šatami skrehnuté nohy dám. Liečbu psom však využíva aj moderný svet. Má na to aj vedecký termín - canisterapia.
Medzi priekopníkov canisterapie sa zaraďuje americký psychiater Boris Levinson. Náhodou vraj raz zazrel dieťa, ktoré s nikým nekomunikovalo, ako sa prihovára psíkovi. Začal ho teda používať ako súčasť terapie a úspech bol nečakaný. Cez psa dieťa postupne nadviazalo kontakt nielen so svojím lekárom, ale aj s okolím. Overoval si to na ďalších prípadoch, až sformuloval hypotézu, že psy, ale aj iné zvieratá, síce priamo nevyliečia, ale pôsobia ako katalyzátor, vďaka ktorému sa rozvíja sociálny kontakt. Jeho tvrdenia preveroval tím psychiatrov v Ohiu. V ústave umiestnili viacerých psov a keď pacienti počuli štekanie, niektorí prejavili záujem pohrať sa s nimi, či sa o nich postarať. Keď sa im vyhovelo, u mnohých zaznamenali výrazné zlepšenie stavu, navyše, psy priaznivo pôsobili aj na tých, čo sa terapii len prizerali.
Psom na neduhy
Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie sa pri canisterapii využíva pozitívne pôsobenie psa na ľudské zdravie. Jej využitie je všestranné. Kontakt so psami sa využíva napríklad pri psychických problémoch. Dotyk mäkkých kožúškov upokojuje, živý tvor pomôže odpútať myseľ od choroby, bolesti, smútku. Psy svojou bezhraničnou láskou a poslušnosťou dokážu potláčať pocity úzkosti, osamelosti, menejcennosti. Pre hluchých sú ušami, pre nevidomých očami, pre ľudí bez čuchu, predĺženým nosom. Významné miesto majú pri rehabilitácii. Pri kŕmení granulami či zapínaní obojku sa zlepšuje zručnosť prstov telesne postihnutých, pri hladkaní psíka si precvičujú rameno, prípadne rovnováhu, jeho oslovovaním trénujú reč. Vedci tiež vyslovili hypotézu, že citový vzťah k zvieraťu pomáha uvoľňovať látky posilňujúce imunitný systém. Psy navyše dokážu vytušiť blížiaci sa epileptický záchvat, či rozpoznať zhubné ochorenie. Vie sa o psovi, ktorý neustále upozorňoval svoju pani, že sa mu čosi nepáči na jej nohe. Zašla za lekárom a ten diagnostikoval melanóm.
Diskriminovaní terapeuti
Na Slovensku je canisterapia ešte v plienkach. Overili sme si to hneď na prvom stretnutí s Janou Kadnárovou, ktorá sa jej venuje so svojimi dvoma ridgebackmi - Beou a Kittanou. Rande sme si dali v centre mesta. Hoci sme sa nepoznali, Jana sa nedala prehliadnuť. Po ulici kráčala vysoká blonďavá dievčina, pri nohe poslušne kráčal veľký hnedý pes v oranžovom kabátiku. Výrazný červený kríž na boku jasne naznačoval, že nejde o žiaden výstredný model zo psieho butiku. Mohutný ridgeback je cvičený na pomoc ľuďom. Napriek tomu nás do kaviarne odmietli vpustiť. Až naveľa čašníčka kapitulovala, no len pod podmienkou, že prvotriedne vycvičený pes musí ležať uviazaný pod stolom a mať náhubok. Pritom psy používané na canisterapiu majú rovnako ako slepecké či záchranárske psy rôzne úľavy, napríklad náhubok nepotrebujú. Verejnosť to však nerešpektuje, najmä preto, že o tom nevie. "Problémy mávam najmä v autobusoch a električkách. V cestovnom poriadku sa píše o cestovaní so slepeckým psom, nie však s canisterapeutickým, lebo je ich málo. Záleží teda vyslovene od šoféra, ako sa zachová."
Pionierske začiatky
Hoci dnes už na Slovensku existuje napríklad Združenie canisterapia v Žiline, alebo Slovenská asociácia psov terapeutov, v čase, keď o nej začala uvažovať Jana, bol to tu takmer neznámy pojem. Prečo sa jej rozhodla venovať? Navyše s plemenom, ktoré sa obvykle na canisterapiu nevyužíva? Veď aj jej ridgebacky sú jediné na Slovensku a možno aj v zahraničí.
"Dnes sú ridgebacky módne, vtedy sa tu však len začali objavovať a nebola o nich žiadna literatúra. Akurát sa písalo, že sa používali pri poľovačkách na levy. Nevedela som teda skoro nič o ich povahe, no zaujalo ma, aká bola Kittana od malička poslušná, pokojná a láskavá k deťom. Na sídlisku ich bola fúra a ona ich vozila na chrbte ako koník, v živote sa po žiadnom dieťati nezahnala. Napadlo mi, že takúto povahu by zrejme mal mať pes - terapeut, lenže v tom čase o canisterapii u nás neboli knihy, články, nedali sa robiť skúšky. Začala som ju teda cvičiť intuitívne, s tým, že keď raz príde tento druh terapie aj na Slovensko, budeme pripravené."
Zverinec sa rozrastá
Jane pomohlo, že vyštudovala strednú veterinárnu školu, mala teda skúsenosti so psami nielen ako bežný psíčkar, ale aj ako zdravotník. Práca s Kittanou sa jej darila, preto, keď mala šteniatka, jedno si nechala a na canisterapeutickú dráhu začala pripravovať aj Beu. Dnes majú obidve potrebné skúšky a pravidelne chodia do škôlok, za mentálne postihnutými, slepými či deťmi na onkológii.
Pred časom si Jana domov doniesla aj tretieho ridgebacka - Albu, s tou však canisterapiu nerobí.
"Vzala som si ju neplánovane, až ako päťmesačnú. Od chovateľa, ktorý mal šteňatá na zisk, a táto sa nepredala. Držal ju zavretú, nechodila von, nemala kontakt s ľuďmi ani so psami, takže bola vo veľmi v zlom stave. Keď som ju uvidela smutnú v koterci, jednoducho som ju tam nemohla nechať. Za mesiac sa pri mojich psoch dala dokopy a dnes s ňou nie je žiaden problém. Napriek tomu s ňou na skúšky nepôjdem. Má totiž tendencie chrániť ma. Niežeby hrýzla, ale keď vidí ľudskú siluetu, zašteká. Upozorní ma, že tam ktosi je, ale to pes - terapeut nesmie."
Janine baby
Aby sa pes smel používať na canisterapiu, musí prejsť prísnymi skúškami. Veľmi záleží na povahe. Niežeby pravidlá niektoré plemená vyslovene zakazovali. Sú však rasy, ktoré sa na ňu hodia viac, napríklad labradory, retrievery, border kólie, prípadne miešanci. Naopak, ridgebacky sa zaraďujú k psom na takúto prácu skôr nevhodným. V štandarde majú napísané, že voči cudzím bývajú zdržanlivé a odmerané, čo pes terapeut nesmie. Jana a jej "baby", ako im hovorí, však dokazujú, že správne vedený pes s dobrou povahou dokáže všetko rovnako dobre, ako jeho na prvý pohľad predurčenejší kolega.
"Keď som sa s babami prihlásila na skúšky, v komisii boli trochu prekvapení. Pýtali sa, či som si istá, že chcem robiť canisterapiu, ktorá je veľmi náročná na psychiku psa, práve s ridgebackmi, čo nie sú vždy celkom vyrovnané psy. Veď nás aj drilovali oveľa dlhšie než ostatné plemená, no napokon dostali najlepšie vyhodnotenie. Jediný handicap, ktorý majú napríklad oproti labradorom, je, že nemôžu striedať majiteľa. So svojimi ridgebackmi musím vždy chodiť za deťmi len ja. Sme proste tím a robíme spolu."
Psia maturita
Ako vyzerajú canisterapeutické skúšky? Komisia napríklad testuje, ako pes reaguje na cudzieho človeka, keď sa rozpráva s majiteľom, keď ho chce pohladkať. Povely ako sadni, ľahni, zostaň sú nevyhnutnosťou, okrem toho psa nesmie stresovať pach dezinfekcie alebo biely plášť, z čoho väčšina psov kvôli veterinárnym návštevám nemáva radosť. Lenže psí terapeut bude chodiť aj do nemocníc, takže sa tohto prostredia báť nesmie. Testuje sa tiež, ako pes reaguje na invalidný vozík, či naň nebude brechať, hrýzť do kolies, či ho nevyplašia padajúce barly. Veľmi dôležité je, ako reaguje na hluk. Medzi deťmi býva poriadne hlučno, nehovoriac o mentálne chorých, kde dochádza k situáciám, že sa jeden rozkričí a ostatní sa pridávajú. Psa to však nesmie vyviesť z miery, rovnako, keď ho budú ťahať za uši, za chvost, dívať sa mu do papule. Jedným slovom, musí mať božskú trpezlivosť.
Božská trpezlivosť
Božskú trpezlivosť Janine psy majú. Keď sme za ňou prišli do Pezinka, aby sme ich videli v teréne, privítalo nás kňučanie. Alba len deň predtým porodila desať šteniatok. Hoci psie mamy bývajú na potomkov háklivé, najmä čo sa týka ostatných sučiek, Alba nechala, aby Jana malé safalátky porozkladala po posteli a potom si k nim Bea s Kittanou priľahli a mláďatká oňuchávali a pooblizovali. Je pravda, že scénu sledovala útrpným pohľadom, no paničkin pokyn bezvýhradne rešpektovala.
Vyrušovali sme ju však len chvíľku a nechali ju v pokoji venovať sa materinským povinnostiam. Bea a Kittana mali vlastné povinnosti. Návštevu v materskej škôlke. Kittana dostala červenokrížový kabátik, Bea zostala bez. Svoj vraj nedávno stratila, keď preháňala zajace vo vinohradoch. Keď je vonku, je rovnako bláznivá ako každý zdravý veselý pes.
Cestou do školy sa rozprávame, aký je u nás o canisterapiu záujem. "Do nemocníc psy nechcú, výnimkou sú len niektoré onkologické oddelenia. Celkom dobrá spolupráca je však s ústavmi pre telesne a duševne postihnutých, s detskými domovmi či ústavmi pre deti s problematickým správaním sa. Záujem prejavilo aj zopár domov pre seniorov a škôlky."
Pomocná labka
Jana pravidelne chodieva medzi telesne a duševne postihnuté deti Dobre si spomína, ako mala z prvej návštevy strach.
"Baby síce mali za sebou skúšky, ale predsa len, tam sa prostredie vozíčkarov iba simulovalo, tu to však bolo naozaj. Uvedomovala som si, že môžu vzniknúť aj nepredvídateľné reakcie, takže som bola napokon nervóznejšia než psy. Samu ma prekvapilo, aké boli pokojné a ako sa im medzi deťmi páčilo. Nikdy som neplánovala pracovať s postihnutými ľuďmi, vlastne ma k nim priviedli moje psy. Zistila som však, že je to nádherná práca. Keď vidím, ako sa deti psom tešia, postupne sa odviažu, začnú rozprávať. Je to veľký zážitok, keď vidíte dieťatko, dajme tomu, po mozgovej obrne. Pes si k nemu ľahne, ono ho hladká a úplne to odpúta pozornosť od niekedy nepríjemných rehabilitačných cvikov, ktoré s ním za ten čas robia sestry."
l l l
Spočiatku som bola sklamaná, že so psami nepôjdeme do ústavu, kde mali iný program, ale do obyčajnej škôlky. Napokon aj to bol zážitok. Temperament zdravých detí dá psíkom zabrať. Aj tu bolo vidno, aká premena sa s deťmi diala. Spočiatku boli z návštevy obrovských psov zaskočené. No čoskoro zábrany padli, odstup sa zmenšoval, až sa psy ocitli v chuchvalci smejúcich sa a vykrikujúcich detí, ktoré ich hladkali, túlili sa k nim, nazerali, či majú čisté uši a biele zuby. Napokon strach prekonalo aj najbojazlivejšie dievčatko a usadilo sa Bee na chrbáte. Za dve hodiny som bola z toho džavotu ohučaná a unavená, psy však nestratili nič zo svojej trpezlivosti. Ani pre ne to však nie je ľahké.
"Je to pre ne namáhavé, preto je povolené robiť takéto návštevy len každý druhý deň, maximálne dve-tri hodiny. A keď prídeme domov, padnú ako podťaté a spia až do večera."
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Jana Kadnárová a jej priatelia. Ktovie, možno medzi desiatimi Albinými šteniatkami je aj ďalší psí terapeut.
Spočiatku boli deti z prítomnosti veľkých psov zaskočené a udržiavali si odstup. Zakrátko však zábrany padli.
