MÁRIA SLOVÁKOVÁ - toto meno znie mimoriadne tuzemsky, ale jeho nositeľka sa javí ako typická svetobežníčka. Je maliarka - pracuje a vystavuje v mnohých krajinách. Kdekoľvek. Miluje zvláštne priestory, Bratislavčania sa napríklad môžu tešiť z jej charakteristických obrázkov v Čajovni v podzemí alebo v Prašnej bašte, kde pomaľovala interiér toaliet. Realizovala sa aj na významných hudobných festivaloch a, samozrejme, aj v "naozajstných" výstavných sieňach. Jej obrázky sú jednoduché, milé, moderné a pohladia - akoby sa Josef Lada dal na pop art alebo graffiti. A akoby nestačilo maľovania, Mária píše aj poéziu a robí hudbu. Nič dôležitejšie ako umenie pre ňu neexistuje. Zachraňuje sa ním aj sama pred sebou, respektíve pred svojou diagnózou.

Vaše maľby sa nájdu aj na záchodoch v kaviarňach na Slovensku aj v zahraničí. Ako k tomu prišlo?

Celé sa to začalo nevinne v bratislavskej reštaurácii Prašná bašta, keď zodpovedný vedúci oslovil výtvarníkov Milana Prekopa a Igora Derevenca, či by mu nevylepšili záchody. Vtedy som bývala v Amsterdame a oni mi navrhli, aby som sa k nim pridala. Tak som sadla na autobus a pomohla som im. Bolo to fantastické, ďalším pomocníkom bol Mišo Kaščák, s ktorým sme potom aj zorganizovali slávnostné otvorenie hudbou a spevom. Bola z toho nečakaná publicita. Zopár fotiek som mala v svojom albume aj na webstránke, a keď ich videl majiteľ klubu v Quebecu Michel Dumais, povedal, že aj on chce farebné záchody. V tom čase som tam mala práve výstavu, takže na vernisáži v záchodoch mi hrali dve akordeonistky a dvaja ďalší sme hrali medzi ľuďmi improvizované divadlo. Keď nám v New Yorku ukazoval svoj byt filmový producent a režisér Noah Harlan, len sme sa na seba pozreli, a bolo to jasné. Záchod som mu pomaľovala ako darček k narodeninám.

Čím vás láka toto prostredie?

Vždy privítam, keď mi ľudia dovolia maľovať to, čo chcem, v zaujímavom priestore. Na záchodoch sú dobré uhly stien, zrkadlá, sušiče, trúbky. To je zaujímavé. Umenie má byť prístupné a záchod je asi najsúkromnejšie miesto, kde sa človek môže ocitnúť. Plus na verejných miestach je to veľmi frekventovaný priestor. Čo lepšie ako priamu pozornosť od návštevníka si autor môže priať? Od záchodov som sa dostala aj k niekoľkým kompletným interiérom, ale to je iná kapitola. Práca s funkčným priestorom je pre mňa fascinujúca.

Čo všetko môže byť pre vás funkčný priestor?

Okrem záchodov mám za sebou kluby, reštaurácie, rôzne izby a priestory v súkromných bytoch, vchodové dvere, veľkú vonkajšiu stenu kultúrneho domu, autá, momentálne robím návrhy na kompletnú detskú izbu a plánujeme veľké nástenné maľby na jednej vysokej škole aj v škôlke. Myslím si, že umenie patrí do každého kúta a zákutia, tak sa tam všade snažím dostať.

Ako ste sa dostali k umeniu vy?

V prvej triede na základnej som vošla do ĽŠU a keďže na klavíri bolo plno, prihlásila som sa vedľa na výtvarnú. Ďalším medzníkom bolo, keď mi dvaja členovia skupiny The Moonflowers z anglického Bristolu navrhli, aby som im posielala obrázky, lebo sa im páči, čo robím. Nastúpila zodpovednosť a začala som postupne vytvárať svoj vlastný štýl. Po škole som sa tam presťahovala a oni ma zaradili do aktivít organizovaných spoločnosťou Pop God. Potom to už išlo prirodzene. Kreslím a píšem stále. Ľudia ma registrujú ako umelca. Vedia, že keď potrebujú niečo nakresliť, vždy mám na to čas.

Kde ste sa na Slovensku zoznámili s kapelou z Bristolu?

The Moonflowers mali koncert v klube Rock Fabrik Danubius v Bratislave, kde som často pôsobila ako tlmočník, keďže v tých časoch ešte skoro nikto nevedel po anglicky. Tam som mala aj prvú sólovú výstavu a v bare som pomaľovala okná.

Niektorí ľudia na vaše obrázky hovoria, že to by dokázal namaľovať hocikto. Čo si myslíte o takýchto názoroch?

Úplne s nimi súhlasím. Ale, ako povedal jeden môj kamarát, najprv by im to muselo napadnúť. Ďalšou vecou je, že tiež chcem, aby moje obrázky dali ľuďom práve ten impulz, aby sami niečo nakreslili. Viackrát sa mi stalo, že mi ľudia povedali, že umeniu nerozumejú, ale to, čo robím ja, sa im páči. To mi ako motor úplne stačí.

Vaše obrázky vyžarujú pozitívne emócie. Nikdy ste nemali chuť stvárniť niečo dramatickejšie?

Do takejto hĺbky väčšinou idem v písomnom prejave, obrázky radšej nechávam jednoduché.

Ako prišlo k tomu, že ste dali prednosť svetobežníctvu pred pohodlným usadeným životom?

Na moje veľké šťastie nás v roku 1987, keď som mala trinásť rokov, s mamou pustili do Kanady - navštíviť môjho nevlastného brata a ďalšiu rodinu. Takže s cestovaním a jazykmi som začala už vo veľmi ranom veku. Vždy som túžila po voľnom pohybe v zahraničí. Aj Slovensko vzniklo, keď som bola preč. Ja sa už ani neviem zaradiť, neviem, kam vlastne patrím. Keďže som hovorila plynule po anglicky, začínala som v Londýne ako au pair. Po štyroch mesiacoch som sa presťahovala do Bristolu, kde som sa pričlenila k Moonflowers a ich kamarátom. Do Amsterdamu som išla na víkend a zostala som tam päť rokov. Potom som začala robiť s mobilným divadlom v Quebecu, takže som odišla tam. Keď prišiel čas na pečiatku do pasu kvôli vízam, New York bol najbližšie. Keďže som sa preriekla, že v Kanade predávam obrazy, pani na hraniciach ma nepustila naspäť. Tak som so 150 dolármi začala odznova v rôznych častiach New Yorku. Potom som sa z toho spamätávala v Grazi a v Haagu. Nakoniec zasiahla rodina a skončila som v štátnej nemocnici na psychiatrii, kde ma dali do pucu elektrošokmi. Teraz poctivo beriem lieky a vraj mám schizofréniu. Stále príde niečo nové. Život je jedno veľké prekvapenie.

Ako sa žije s takou diagnózou?

Umenie je pre mňa najlepšie antidepresívum. Keby som nemala maľovanie a písanie, neviem, na ktorej klinike by som teraz žila. Jasné, že som mala aj depresie, môj život bol plný krušných chvíľ. Ale našťastie mám latku radosti nastavenú veľmi nízko. Stačí mi málo, aj úsmev na tvári, a už som spokojná.

Schizofrénia pre mnohých znamená, že človek je blázon. Ste blázon?

Vždy som bola dosť usporiadaný človek s veľkou fantáziou. Žiadne úchylky alebo závislosti. V roku 2000 som sa v New Yorku stretla so 74-ročným tibetským učiteľom, ktorý ma nabil takou duchovnou energiou, že som sa z toho spamätávala ešte päť rokov. Racionálne myslenie mi odišlo do teplých krajín a kamaráti a rodina sa o mňa báli. Tak som skončila v prvej nemocnici. Potom sa to už so mnou viezlo. Keď raz človeku určia diagnózu a nechce brať lieky, polícia ma právo dať ho do opatery doktorov. Takže som veterán niekoľkých inštitúcií v troch krajinách. Teraz to beriem ako časť života. Keď ma držalo šesť ľudí a prvýkrát mi násilím pichali lieky, od strachu som si skoro vykričala hlasivky. Ja som bola makrobiotik a chemikálií som sa maximálne stránila. Prvá vec, čo mi napadla, bolo, že ma to zabije. Trvalo päť rokov, kým môj mozog začal reagovať na predpísané lieky tak, že môžem bezproblémovo fungovať. Ja mám cieľ, za ktorým si idem. Diagnóza, nediagnóza. V New Yorku mi predávajú obrazy v Living Museum, čo je galéria a workshop pre pacientov jednej dosť tvrdej nemocnice, kde som sa ocitla na šesť mesiacov. Keby som sa zaoberala každým človekom, čo si myslí, že som blázon, mala by som veľmi komplikovaný život.

Maľujete, ale aj píšete poéziu a robíte hudbu. To sme ešte nespomínali.

Čo sa týka písania, som rada, že sa ľuďom páči. V septembri minulého roku mi Michael Ely, editor z International Library of Poetry v Marylande, udelil cenu Editor's Choice Award za báseň Honesty a zaradil ma už do troch zbierok. Jednou z nich je The Best Of Poems and Poets 2005. Čo sa týka hudby, v lete 2003 sme v Grazi nahrali demo s mojou kapelou .GerdaDear. Počul ho Holanďan David van der Wal. Hlas a texty sa mu páčili, len mal výhrady k hudbe, tak mi navrhol, že ma vydá na svojej značke Plant Records, ale pod podmienkou, že hudbu bude produkovať on. To, čo doteraz nahral, je veľmi pekné, tak sa naozaj teším na to, čo vznikne. David má výborné nápady a veľmi kvalitné štúdio, takže je pre mňa pocta, že s ním môžem robiť. Na album sa veľmi teším, lebo v ňom bude skombinované všetko. Navrhujem obal a budem spolupracovať aj na videu.

Nechýbajú vám korienky, trvalé vzťahy s ľuďmi? Alebo vám takáto fluktuácia miest a ľudí vyhovuje? Na čo alebo na koho sa upínate - okrem umenia?

Mám zopár skalných kamarátov, ktorým sa ozývam odvšadiaľ. Plus rodinu, ktorú som sa snažila ušetriť podrobností mojej existencie. Veď sú to len ľudia. Mám veľmi krásnu tetu Otu, ktorá mi už zopárkrát pomohla z finančných a iných nepohôd. Moja učiteľka z výtvarnej školy Danka Zacharová mi bola veľmi veľkou oporou v snahe presadiť sa ako umelec. To, že som od ôsmej triedy sirota, dosť dopomohlo k celému môjmu životnému štýlu. Musela som sa dať veľmi rýchlo dokopy emocionálne. Snažím sa spoliehať len sama na seba a byť všade miestnym obyvateľom, a nie cudzincom. Ja som zarytý samorast. Veľmi si chránim svoju slobodu. Potenciálni partneri to väčšinou po chvíli vzdajú, lebo myslím iba na to, čo práve tvorím. Nie som naprogramovaná na vymýšľanie mien svojich budúcich detí.