Tri stotiny sekundy chýbali v Turíne telesne postihnutému Martinovi Francemu k bronzu v paralympijskom obrovskom slalome stojacich. Po prvom kole bol až siedmy, no druhé kolo vyhral. Keď došiel do cieľa, žiarila pri jeho mene jednotka. Víťazný Nemec Gerd Schönfelder, Japonec Masahiko Tokai a Švajčiar Thomas Pfyl ho však postupne zrazili na nepopulárnu zemiakovú pozíciu.
Od bronzového Pfyla delili 21-ročneho Hurbanovčana tri stotiny sekundy. "Najprv som si myslel, že som toho Švajčiara spravil. A keď som sa pozrel znovu na tabuľu, bol predo mnou. Skoro ma šľahlo," priznal France po tom, čo si v cieli vytrpel mučivé chvíle s nešťastným koncom. "Asi mám slabé oči, keď nedotlačili ešte aspoň jedného pretekára za mňa," povzdychol si štvrtý najlepší lyžiar zo 66-členného štartového poľa.
"Ani neviete, ako veľmi ma to mrzí. Ani po prvom kole som nestrácal nádej na medailu, veď som bol len sekundu od striebra. Čakal som, že sa zlepším, ale nestačilo to. Možno aj kvôli tej jednej chybičke, ktorej som sa dopustil v druhom kole," pokračoval. "Štvrtý na prvej paralympiáde však nie je zlý výsledok," dodal, keď vlna najväčšieho sklamania ako-tak prebolela.
Pre Franceho to bolo druhé turínske paralympijské vystúpenie. V pondelňajšom super-G skončil dvadsiaty šiesty. "To nebola moja disciplína, obrák mám oveľa radšej," vysvetľoval Martin, ktorý sa predstaví ešte v sobotňajšom slalome. "Dnes som tú medailu stratil asi slabším výkonom v prvom kole. V slalome pôjdem už to prvé na stotridsať percent. A možno dvesto. Taktika je jasná, od začiatku naplno a potom zrýchľovať."
