na post ministra vnútra. V Prahe zas netušil, že z projektu, do ktorého sa púšťa so starými kamarátmi zo Slovenska, vznikne úspešná televízia Nova. Keď predal svoj podiel, ocitol sa "za vodou", no kým pochopil, že mať peniaze je rovnako zodpovedné, ako mať moc, musel veľa utratiť. Po rokoch sa rád vracia na Slovensko, lebo vie, že žiadna iná mentalita mu už nebude taká blízka. V Indii dostal úder do duše, číta knihy o spiritualite východu a už sa naučil vydávať knihy v Čechách tak, aby neprerobil. Novembrový tribún a persona non grata mečiarovského Slovenska 90. rokov - Fedor Gál.

Platí vo vašom prípade, že ste si ako revolučný líder nechali uchmatnúť moc krátko po tom, čo ste k nej prišli, lebo ste sa jej zľakli?
V prvých slobodných voľbách sa ľudia ako Marin Bútora, Peter Zajac, Milan Šimečka alebo ja, naozaj nezapísali na kandidátku. Môžem hovoriť len za seba prečo - ja som mal vrodenú averziu voči moci, ktorá bola pre nás vždy nepriateľom. Zdalo sa mi nepatričným uchádzať sa o ňu. Hovoril som si, že som tu na to, aby som otvoril dvere, do ktorých už vstúpia iní, pripravení ľudia a ja by som mal robiť niečo, na čo pripravený som.

Museli ste predsa vedieť, že na politiku vlastne nebol pripravený nikto, okrem komunistov.
Vtedy som veril, že sa musia vynoriť kompetentní ľudia, ktorí majú dispozíciu, schopnosť a vôľu pustiť sa do toho. Veľmi rýchlo som však zistil, že to bola iba ilúzia a hrubá chyba. Ale čo už.

Ako ste vlastne mohli dôverovať Mečiarovi?
V tom čase sa ľudia vynárali z neznáma. Všetci sme boli „nové tváre". Naživo som videl Vladimíra Mečiara prvýkrát, až keď sa stal ministrom vnútra. Po prvých stretnutiach bol pre mňa Mečiar človekom s neuveriteľnou výdržou, pamäťou, nasadením a schopnosťou rozhodovať. V prvom kole som si myslel: "Pane Bože, ako sa nám podarilo nájsť takého schopného človeka!" Potom pomaly prichádzali informácie a výsledky konkrétnej práce. A keď som zistil, čo je zač, začal som jednať. Prvý som hovoril o jeho odvolaní, na čo som aj doplatil. Začala ma nenávidieť skoro celá slovenská spoločnosť, ktorá potrebovala ďalších 10 rokov na to, aby mohla zaujať podobný postoj, ako ja vtedy. Dnes je Mečiar už len marginálna figúra. Aspoň dúfam.

Ako ste sa vysporiadali s tým, že ste teda čiastočne zodpovedný za nasledujúci priebeh udalostí?
Čas od novembra 1989 až po rok 1991 bol neuveriteľne zhustený. Každý deň sa dialo toľko vecí, že bolo veľmi ťažké rozlíšiť, čo má zásadný a čo periférny význam. Nemal som pocit, že sa správam nezodpovedne. Keď som jedného rána prišiel do koordinačného centra VPN, kde mi dvaja policajti oznámili, že došlo k revolte väzňov, stali sa pre mňa kľúčovým problémom väznice, a nie NATO, alebo agentúrne zväzky Štátnej bezpečnosti. Sadol som s nimi do auta a v priebehu týždňa sme navštívili niekoľko väzení, kde sme riešili nepokoje so všetkým nasadením. Od rána do noci k nám prichádzali tisíce listov, impulzov a ľudí, ktorí chceli, aby sme sa venovali ich problémom - od zavraždenia bratranca v 56. roku, cez nespravodlivé rozsudky až po konflikty so susedmi a vedúcimi na pracoviskách. Stál som zoči-voči týmto ľuďom a považoval som za svoju povinnosť zaoberať sa nimi. Za prioritu som považoval to, čo práve ležalo na stole a nie to, čo bolo za dverami. Nestačili sme si naozaj kvalifikovane stanoviť - toto je dôležitejšie, ako tamto. Navyše, našou hlavnou zodpovednosťou bolo, aby do prvých slobodných volieb bola zrušená vedúca úloha komunistickej strany, zmenená ústava Československej republiky, a aby voľby boli naozaj slobodné.

Po voľbách ste však z politiky neodišli.
Vždy mi niekto vysvetlil, že teraz odísť nemôžeš, lebo je tu ešte nevyriešený problém s lustráciami, s Mečiarom, alebo čosi iné. Až nastala chvíľa, keď som sa stal najmenej obľúbeným politikom na Slovensku. Vtedy som si uvedomil, že ako predseda hnutia, ktoré vyhralo voľby, nemôžem byť ďalej aktívnym politikom, a požiadal som o uvoľnenie.

Odišli ste do Čiech, odkiaľ ste hovorili o pocite krivdy voči Slovensku. Ešte ho máte?
Slovensko je spoločnosť ako každá iná. Zaskočilo ma však, koľko zloby, nenávisti a špiny vyplávalo na povrch, keď sa pomery uvoľnili. A fakt, že som bol viditeľným terčom tohoto všetkého som neuniesol. Jednoducho som sa prestal dobre cítiť, stratil som motiváciu, chcel som žiť po svojom. Napokon, november '89 bol o tom, aby mal človek možnosť hľadať svoje šťastie, svoju vlastnú cestu životom. A ja som dospel k názoru, že na Slovensku svoje šťastie nenájdem. Išiel som teda do Čiech. Pravdou je, že istý čas vo mne pretrvával pocit ukrivdenosti. Už ho nemám. Slovensko dnes rieši iné problémy ako je Fedor Gál. A čím dlhšie žijem mimo Slovenska, tým mi je jasnejšie, že niektoré veci sú do mňa vpečatené nezmazateľne. Žiadny jazyk už nebudem vedieť tak dobre ako slovenský, žiadna mentalita mi nebude taká blízka ako slovenská, nikde inde už neprežijem detské roky a prvé lásky, ako som ich prežíval v Bratislave... Ale najradšej by som i tak bol doma na celom svete, keby to išlo.

Ste kozmopolita?
Kozmopolita je slovo, ktoré je zneužívané nacionalistami, ale bodaj by bolo stále viac ľudí, ktorí sa cítia byť doma na tomto svete, a nie na jednej vymedzenej hrude, pretože toto je zdroj všetkých konfliktov, čo nás dnes trápia.

Našli ste v Prahe svoje šťastie?
Človek môže hľadať šťastie iba sám v sebe. Nedaruje mu ho žiadna - akokoľvek bohatá, či prosperujúca spoločnosť - pokiaľ on sám nie je vyrovnaný a stabilný. V Prahe som našiel profesionálne uplatnenie a mesto, v ktorom sa mi dobre žije. Je pestré, nádherné a má atmosféru. Ale opakujem: pokiaľ by som bol rozháraný a nevyrovnaný, nenašiel by som šťastie nikde.

Čo vám hovorí o vašom odchode Ján Langoš, ktorý sa stretával s rovnakými útokmi?
Jána Langoša si veľmi vážim, lebo nikdy nezapochyboval o svojej ceste bez ohľadu na to, či mu to prinášalo potlesk alebo piskot. Dnes robí to, o čom sníval a je presvedčený, že je to potrebné. Veľmi mu držím palce. Na druhej strane, kto sa v živote nepomýli? A hoci som niektoré jeho chyby registroval, nič nezmenili na mojom postoji k nemu.

Mám na mysli to, ako Ján Langoš vydržal a zo Slovenska neodišiel.
Mnohí vydržali. On vydržal preto, aby mohol robiť, čo chcel robiť, a ja som z rovnakého dôvodu odišiel. Išlo o prejav našej individuálnej slobody. Pred rokom 1989 sa mi ani nesnívalo, že budem môcť cestovať po svete, písať, venovať sa témam, ktoré ma priťahujú. Klamal by som, keby som tvrdil, že nemám žiadne starosti, ale na rozdiel od starých čias môžem vyhlásiť, že všetky problémy a starosti, ktoré mám dnes, som si vyrobil sám. Nemám na koho fňukať, nemám to komu hádzať za uši. Je to môj život.

V Prahe ste boli nejaký čas spolumajiteľom televízie Nova. Ako vnímate svoju účasť na vysielaní tohto čisto komerčného média?
Veď ono to aj malo byť čisto komerčné médium. Je to ale nudný príbeh. Celý sa krúti okolo peňazí. Rozišiel som sa s kamarátmi, s ktorými som sa dlho priatelil, lebo sme neobstáli v konfrontácii s balíkom peňazí. Bola to však skúška, za ktorú som životu vďačný. Keď sme do projektu vstupovali, nemali sme tušenie ako dopadne. Keď vznikala firma CET 21, na základný vklad som si požičal 20-tisíc korún, lebo som ich jednoducho nemal. A až v tomto privátnom podniku som pochopil niečo - čo je v kapitalizme dosť dôležité - spolumajiteľ môže skákať len do výšky, ktorá mu je daná jeho vlastníckymi právami. Ja som bol 2-percentný spolumajiteľ a skákal som do výšky 2 percent. Nemal som reálnu možnosť nič podstatne meniť. Navyše, v tom čase nikto z nás nevedel, čo to vlastne komerčná televízia je. Ako prvý film sme nasadili Sofiinu voľbu, ale pretože sme stále merali sledovanosť, hneď sme zistili, že v Česku existoval len mýtus akéhosi kultivovaného občana, ktorý začína konzumovať kultúru rovno od Kafku. Bol to holý nezmysel. A americkí väčšinoví majitelia rýchlo prispôsobili profil televízie tomu, o čo mali českí diváci skutočný záujem.

Keď ste predali akcie, ľudia to komentovali slovami - Gál je za vodou. Aký je to pocit?
Je príjemné ráno sa zobudiť, a nemať existenčné starosti... Nakrútil som televízny seriál pre deti, do ktorého som investoval veľa miliónov a vrátil sa mi z neho len zlomok. Založil som nakladateľstvo, ktoré vydalo 100 kníh a len dve či tri z nich boli ziskové. Založil som niekoľko nadácií a pomohol som mnohým v ich bežných starostiach. Aby bolo jasné - nechválim sa. Dnes totiž viem, že som sa správal rovnako amatérsky, ako som sa správal na začiatku v politike, lebo človek má povinnosť vydávať knihy tak, aby si ich nemusel financovať sám a natočiť detský seriál tak, aby sa mu nevrátili len 3 percentá, ale 103. Už som sa naučil robiť knihy tak, aby neboli stratové. Už viem, aká zodpovednosť je mať peniaze, ale stálo ma to veľa peňazí. Učil som sa na vlastných chybách, ale generácia našich detí sa už takto nebude musieť učiť. Moju generáciu splodili komunistické pomery a túto stigmu budeme so sebou vláčiť do smrti.

Čím sa zaoberajú vaše deti?
Starší syn je spisovateľom a už vydal 4 knihy. Píše aforizmy, filozofické eseje a najnovšie aj román. Mladší syn sa nedávno vrátil zo Srí Lanky, kde v mene nadácie Človek v ohrození staval domy pre ľudí, ktorí prišli o svoje bývanie počas cunami. Povedal mi, že teraz potrebuje trochu času, aby si rozmyslel, čo chce vlastne v živote ďalej robiť. Bola to preňho gigantická skúsenosť. A okrem synov mám aj manželku. Je skvelá detská spisovateľka.

Vy sám ste svojho času dlhšie pobudli v Indii. Čo to pre vás znamenalo?
Väčšina mojich ciest po novembri '89 bola nasmerovaná do Izraela. Priťahoval ma tam pocit, že musím ten kus zeme spoznať a precítiť. Ale do Indie som sa vyslovene tešil. Tušil som, že tam dostanem zásah rovno do duše. Predpokladal som, že tam konečne pochopím, že život je o niečom inom, než o tom, k čomu som bol 50 rokov vedený. Stalo sa. V Indii som sa prvýkrát v živote dotkol ľudí, ktorí napriek neuveriteľnej biede žili s nádherným úsmevom na tvári. V Indii je očividné, že skôr, ako sa zrodila naša helénsko-judeo-kresťanská civilizácia, boli tu omnoho rozvinutejšie civilizácie, ako je tá naša. Ich príklad je zázračnou inšpiráciou. Ešte dlho po návrate som špekuloval, čo som tam vlastne videl a zažil. V Izraeli je zvykom, že čerství maturanti vyrazia do Indie, aby tam niečo pochopili. Mňa India minula o 30 rokov. Keby som v mladosti žil v slobodnej spoločnosti a podľa svojich predstáv, ocitol by som sa v Indii už ako 20-ročný muž, a teraz by som už bol iný 60-ročný Gál.

Hovoríte teraz o svojom hľadaní duchovnej cesty?
Presne tak. Hovorí sa, že budúcnosť ľudstva je v západnej vede a východnej filozofii. To naše hľadanie je veľmi vonkajškové. My spracovávame podnety z okolia tak, aby sme ich využili vo vlastný prospech. V Indii je to naopak. Ľudia vedia, že pokiaľ si neurobia poriadky sami so sebou, vonkajšie podnety sú pre nich úplne nanič. Človek, ktorý neovládne sám seba, nemá právo manipulovať s ostatnými. Nevyrovnaný, nestabilný a rozháraný človek nemá napríklad čo robiť v politike. Ak niekto nedokáže komunikovať vo svojej vlastnej rodine, nemá právo siahať na život celej spoločnosti. To je indická pravda. Nehovorím, že to tam funguje na sto percent, ale taká je tamojšia filozofia. Keby sa podarilo realizovať ju, existuje reálna možnosť, že budeme žiť v krajšom svete.

Nie je váš osobný príbeh na pozadí najnovších dejín našej krajiny tak trochu príbehom o pýche?
Prestávam veriť tomu, čomu sa hovorí dejiny. Za 17 rokov od novembra '89 často neverím vlastným očiam keď čítam práce nejakých historikov o udalostiach, ktorých som sa dotýkal. Dejiny sa interpretujú v intenciách legiend, heroických výkonov, a fabulácií, ktoré sa potom stávajú súčasťou učebníc. Hrdinom Slovenskej republiky pre deti základných škôl bude možno Vladimír Mečiar, ktorý založil slovenský štát. Pre mňa je to človek, ktorý nedržal slovo, klamal a zneužíval informácie. Keď sa ma opýtate, ako vnímam Slovensko a jeho nedávnu minulosť, tak si vždy musím spomenúť na to, čo som bol schopný precítiť subjektívne a nadoraz. A to dokážem spätne len v dvoch generáciách, ďalej už nie. Nadoraz som napríklad schopný precítiť, ako našich nakladali do vagónov v 44. roku a transportovali ich do koncentračných táborov. Vrátili sa iba niektorí. Som schopný interpretovať povojnové dejiny Slovenska na základe toho, čo sme našli vo svojich domoch, keď sme sa vrátili z koncentrákov. Nič. Som schopný vnímať, čo som zažil ako dieťa a neskôr ako dospievajúci muž v spoločnosti, ktorá bola mojou uzavretou a neslobodnou vlasťou. A som schopný dosť podrobne rozprávať o peripetiách našich ponovembrových dejín. To preto, že som bol pritom a nie preto, že som pozorne čítal, čo sa o nich píše, či pozeral, čo o nich vysiela televízia. Viem si predstaviť, že existuje veľa mojich rovesníkov, ktorí to preciťovali úplne inak než ja. Nevadí, dejiny nie sú iba jedny. A Slovensko je typická stredoeurópska krajina, cez ktorú sa prehnali všemožné búrky, v ktorých ľudia obstáli, alebo neobstáli podľa toho, akí boli.

Srbi hovoria, že dejiny sú nestále ako počasie a jediné, čo je isté, je budúcnosť.
Aj Miloš Zeman svojho času tvrdil, že "minulosť sa permanentne mení, iba budúcnosť je kryštalicky jasná". V poslednom čase rád čítam príbehy ľudí. Vždy je na nich nános interpretácie, čím vlastne nikdy nie sú „objektívne" pravdivé, lebo pravda spočíva v konfrontácii rozmanitých právd medzi sebou. O budúcnosti vám ako prognostik môžem s úplnou istotou povedať, že je nepredvídateľná. S vedeckými nástrojmi môžete predvídať len to, či sa spoločnosť chveje v základoch, alebo či je relatívne stabilizovaná. Ak je stabilizovaná, môžete odhadnúť nejaké trendy. Môžete prípadne predpovedať, že dôjde ku konkrétnym zmenám , ale akú budú mať podobu, a čo po nich príde, to nevie žiadny expert.

Stretávate sa so svojimi bývalými kolegami?
Nie. So Zemanom som sa videl asi pred 5 rokmi, keď som sa ako spoluriešiteľ prognózy vývoja Českej republiky zúčastnil na rokovaní zasadania vlády o tejto téme. A Klausa som videl naposledy, keď robil prezentáciu jednej zo svojich kníh v mojej bývalej kaviarni. Bol úplne šokovaný, že ma tam vidí. Rozdelil nás život, záujmy, role.

Teraz sú populárne Zemanove knihy. Poznáte ich?
Čítal som prvú, tú druhú už čítať nebudem.

Prečo?
Miloš Zeman utiekol niekde, kam ja za nim nechcem. Stal sa z neho hráč kampane českej sociálnej demokracie a to nie je moja šálka kávy. Navyše, prvá kniha má zvláštnu štruktúru - v jednej štvrtine je to odborný text o prognozovaní, ktorý by som pokojne podpísal. Som si však istý, že bežný čitateľ nevie, o čom je reč. Tých 160-tisíc kupujúcich si prečítali knihu kvôli nasledujúcemu bulvárnemu ohováraniu bývalých spolupracovníkov.

Vy by ste nechceli podať podrobnejšie svedectvo o tom, čo viete?
Keď mi niečo „zarachotí" v hlave, tak to na druhý deň napíšem. Keď by si niekto prečítal moje texty od 89. roku, je v nich všetko, čím som žil. Postupne som však zistil, že keď začnem hovoriť o konkrétnych veciach ponovembrového vývoja, upadám do emocionálneho afektu. Keď sa ma opýtate napríklad na Jána Budaja, nemôžem vám nestranne a nezaujato povedať, čo sa s Janom stalo a deje. Stále si budem spomínať na emocionálne vyhrotené chvíle, a to nie je dobre. Prišiel čas pre iných autorov, než sme my - účastníci toho všetkého.

Napokon aj v politike o všetkom rozhodujú emócie?
Myslíte, že vo vašom živote nie sú dôležité?

Novinár nie je štátotvorný činiteľ.
Významný politik - ako človek bez emócií - je des a hrôza. Je to už len naprogramovaný stroj.

Ste optimistický, čo sa týka prognózy budúcnosti ľudstva?
Na vede je zaujímavé, že nikdy nemôžete definovať, kde má vedecké poznávanie svoje hranice. Zatiaľ čo naše telo a fyzické bytie sú obmedzené, myseľ sa rozprestiera do vesmíru, do priestoru. Nemyslím si, že ľudstvo môže zničiť samo seba. Som presvedčený, že problémy, ktoré na ceste do budúcnosti ľudstvo produkuje, sú výzvou. Nie sú tu preto, aby sme padli na kolená, ale aby sme si s nimi poradili. Neverím tomu, že ľudstvo je epizodická záležitosť.

Len Pán Boh vie, čo bude - to sú tiež vaše slová. Ste veriaci prognostik?
Čím som starší, skúsenejší a zrelší, tým mám menšiu istotu, že neexistuje Boh, prozreteľnosť, alebo ak chcete - inteligentný dizajnér. Posledných 5 rokov sa sústavne hrabem v knihách, ktoré mi približujú východnú spiritualitu a nachádzam v tom veľa múdreho. My Európania máme dar v kritickom rozume a o všetkom pochybujeme. Človek však nemôže sledovať počas svojho krátkeho života niekoľko duchovných ciest. Musí sledovať iba jednu a trpezlivo, dlhodobo a zodpovedne touto cestou kráčať, inak nikam nepríde. To, že som sa po päťdesiatke vrhol na cestu východnej spuirituality, je vlastne pre mňa intelektuálny mejdan, pretože mi ostáva veľmi málo času na to, aby som zvládol, čo ponúka.

V Izraeli ste nenašli až takú inšpiráciu?
Nie je to len o čítaní a premýšľaní, ale hlavne o dlhodobom praktizovaní. Veriaci Žid študuje tóru od detstva po celý život, ale rovnako dlho a svedomito praktizuje svoju vieru aj budhista a oddaný hinduista. Ľudia môjho typu a generácie takúto výchovu a skúsenosť praktizujúceho človeka v sebe proste nemajú. Neboli k tomu vedení.

Slovensko práve prežíva ďalšiu kapitolu svojich budúcich dejín - rozbila sa nám vládna koalícia a všetci netrpezlivo čakajú na voľby. Ako to vidíte z Prahy vy?
Medzi politikmi KDH mám kamarátov, hoci politika hnutia bola vždy predmetom mojej kritiky. Mám rád Vladimíra Palka, Ferka Mikloška a vážim si Ján Čarnogurského, ale nikdy nebudem súhlasiť napríklad s ich chápaním interrupcií, genetických výskumov alebo registrovaných partnerstiev. Stále si ich však veľmi vážim, lebo sa nikdy netajili svojimi hodnotami, predstavami a agendou. Neodstupovali od nej v mene volebných preferencií a iného profitu. To je na Slovensku naozaj úzky profil. Z tohto pohľadu je rozhodnutie KDH odísť z vlády principiálne. A principiálnosť je niečo, čo mi v slovenskej politike chýba. Aby som bol úprimný, ešte viac mi chýba v českej politike. To, čo sa deje v Čechách je zvláštne divadlo. Premiér českej vlády sa ráno pozrie na výskum verejnej mienky, zvolá tlačovku a tam odpapagájuje niečo, čo podľa týchto výskumov ľudia chcú počuť. Pravidelne vidím v televízii, ako sú zverejňované privátne rozhovory predstaviteľov organizovaného zločinu s politikmi. Preboha, čo to je?. Slovensko nie je žiadny rakovinový nádor na tele strednej Európy. Za posledné roky dokázalo neuveriteľné veci, ale to neznamená, že by som schvaľoval spôsob, akým na Slovensku robí pán Dzurinda a pán Fico svoju každodennú politiku. A omnoho väčšiu úctu cítim ku KDH napriek tomu, že nie som kresťan.

Panuje predpoklad, že hodnoty KDH bude voliť 8 percent voličov. Naozaj sa podľa vás nedá predvídať, ako dopadnú voľby?
Je pravdepodobné, že budúce voľby vyhrá populistická ľavicová politika pána Fica a ľudia, ktorí s nim budú ochotní ísť do koalície. Slovensko asi čaká veľa rokov pribrzdeného rozvoja. Obrovský časový sklz pre slovenských občanov vyrobili aj roky vládnutia Vladimíra Mečiara. Treba však celkom otvorene povedať, že Vladimíra Mečiara si vybrali slovenskí občania demokraticky. Mečiar teda s ich súhlasom a za ich pritakania zničil všetky viditeľné bariéry, ktoré tu predtým boli - bariéry proti korupcii, organizovanému zločinu, klientelizmu, a to, čo po ňom ostalo, je vedomie, že tie bariéry sú nanič. Nanič! Toto je odkaz mečiarizmu, ktorý spomaľuje vývoj na Slovensku o veľa rokov. Odkaz Roberta Fica, ktorý dodnes nevie, o čom bol november '89, je ten, že politika je marketing a technológia moci. Tento odkaz potrvá ďalších pár rokov.

Aký je odkaz Dzurindovej vlády?
Je kontroverzný. Je to Slovensko ako súčasť NATO a EÚ, sú realizované reformy, o ktorých občania Českej republiky môžu iba snívať. Na druhej strane je odkazom aj to, že dané slovo neplatí, pretože Dzurinda ho sám porušil niekoľkokrát hneď na začiatku, keď vznikala SDK, a potom ešte veľa ráz. Jeho slovo nerobí chlapa.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ