Predminulý týždeň v Prahe (a postupne v ďalších trinástich mestách) otvorili už ôsmy ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet. Premieta sa 118 dokumentov (zo 40 krajín), ktoré svetu, v ktorom žijeme, nastavujú kritické a často nie priveľmi lichotivé zrkadlo. Na moju radosť je medzi vybranými filmami aj dokument Jara Vojteka My zdes!. Hovorí o zložitej situácii kazašských Slovákov, ktorí sa raz bez predchádzajúceho varovania objavili na Slovensku a povedali šéfovi nadácie Človek v ohrození Andrejovi Bánovi My zdes!. A on spolu s Vojtekom sa s tým musel popasovať. Na moju veľkú radosť festival určite nie je, nebol a nikdy nebude politicky korektný. Okrem toho je najhlavnejším partnerom (a zároveň otcom) festivalu nadácia Člověk v tísni, čo sa snaží pomôcť všade, kde umierajú milióny ľudí pre nedostatok jedla a liekov. Hlavne však pre nedostatok súcitu sýtych a zdravých, teda tých, čo sú medzi rovnými rovnejší.
Zažil som to na vlastnej koži v boľševických uránových lágroch - za najmenšie znepáčenie trestaný hladom a ľadovou samoväzbou. I preto tomuto festivalu rád ponúkam nielen svoju účasť, ale aj niečo navyše. Vďačný, že festival je veľkým a viditeľným prstom ukazujúcim na bolesti nášho sveta, ktorý sa kvôli teroristom a vtáčej chrípke scvrkáva na omnoho menšiu guľu, než akou sa nám naša zemeguľa doteraz zdala. Odrazu to vyzerá, že sa bolesť nemusí vyhnúť ani sýtym a zdravým.
Nechcem vykrikovať zlé slová na adresu tých, čo hrabú a hrabú, skôr si myslím, že by sme mali využiť blížiace sa voľby, a nútili politikov, čo stoja o našu priazeň, na dobré činy. Čo keby sme od nich chceli legislatívne potvrdenie, že oni malú časť svojich „cesťákov" a my svojich daní budeme môcť venovať hladným, chorým a negramotným? Alebo že tí, čo si na diaľku adoptujú ázijské alebo africké deti, budú mať nižšie dane o sumu, ktorú vynakladajú na štúdium týchto detí? Iste, máme každý inú mieru na svoje dávanie, ale ubezpečujem vás: dávať je omnoho väčšia radosť než brať. Niekedy to skúste. Budete pozerať! Fakt, na môj dušu. A k tomu ešte umierajúca zima a do nosa aspoň trochu vnikajúca jar. Zázrak!
Zdravím vás. JS.
Autor: Jiří Stránský
