Existuje kultúrna Európa? V tejto chvíli ešte nie, odpovedal pre SME choreograf Josef Nadj tesne po tom, čo v Turíne prijal Európsku divadelnú cenu udeľovanú tvorcom, ktorí podľa poroty najviac prispeli k vytváraniu "novej divadelnej reality". Cenu získalo v minulých ročníkoch napríklad londýnske divadlo Royal Court Theatre či nemecký režisér novej drámy Thomas Ostermeier.

Nadjovi odovzdal cenu ďalší divadelný mág z východu, Anatolij Vasiljev, ktorý ako Nadj v súčasnosti pracuje viac vo Francúzsku ako doma.

Šarmantný choreograf Nadj je človek stojaci nielen svojím pôvodom, ale i presvedčením na križovatke, cirkulujúci medzi literatúrou, divadlom a výtvarným umením.

Pochádza z maďarskej menšiny vo Vojvodine, ktorá je dnes už len desať kilometrov od hraníc súčasnej ekonomickej Európy. Európa je však preňho skôr historickým a kultúrnym konceptom. Pri nedeľnom preberaní európskej ceny hrdo pripomenul, že v Turíne bol ocenený už aj hasičský zbor z jeho rodnej dedinky. Bude to však trochu trvať, kým si Európu premyslíme nielen teritoriálne, ale aj z hľadiska jej ducha a duše. Nie Turecko, ale predovšetkým Rusko sa musí stať súčasťou Európy, tvrdí Nadj, pretože to boli práve ruskí spisovatelia, ktorí Európu významne ovplyvnili.

Podľa Nadja sú kultúrne rozdiely medzi východom a západom Európy stále obrovské, sú to však komplementárne svety. "Mám obrovskú výhodu, že poznám obe časti. Doma sa cítim veľmi dobre a pokojne, ale komplexnosť mojej práce si vyžaduje oveľa viac kontaktov so svetom," povedal o svojej dvojdomosti.

O mediálnom význame podobných cien nemá Nadj ilúzie, divadelníci by si mali podľa neho vytvoriť svoje vlastné paralelné siete na komunikáciu. Nadjove produkcie sme mali možnosť vidieť aj na Slovensku, na festivaloch Divadelná Nitra a Bratislava v pohybe.

Ďalší laureát "mladej" Európskej divadelnej ceny Litovec Oskaras Korsunovas si po ocenenie na scénu pompézneho Teatro Carignano s nie celkom šťastným gestom nekonformného umelca neprišiel, z Turína odišiel pred ceremoniálom. Pri príležitosti európskej ceny však jeho súbor predviedol až dve produkcie, obe pohybovo výborne prevedené a motivicky vypointované.

Akási paródia na súčasného Hamleta nazvaná Hra na obeť (Playing the Victim) z pera ruských dramatikov bratov Vladimíra a Olega Presňakovovcov ukázala mladého človeka, ktorý sa chce zaočkovať proti smrti i tým, že pri policajných rekonštrukciách vrážd hrá obeť.

Príbeh je podobne krvavý ako ten Shakespearov, len oveľa absurdnejší a beznádejnejší - nová európska realita je, ako nám ukazuje Korsunovas, aj o hraní sa na smrť a o predstieraní.

Autor: Zuzana UličianskaTurín - Bratislava