"Popri tomto múre sa budú vinúť červenohnedé mučenky a tuto by mohla byť prevísajúca biela vistéria - vraj krásne šuští, keď fúka vietor," opisovala budúce kvetenstvo
a pozerala vo vytržení kamsi za obzor. "A tu bude rieka kosatcov a tu veľké riečne obliaky. Bude to tu ako na starej japonskej maľbe." S určitými pochybnosťami som sa zahľadel na nevábne vyzerajúci fliačik zeme spolovice zatienený vysokým smrekom a začínal som sa báť. "Premysli si to ešte, moja. Či tu budeš mať na kvetinky dosť svetla. Počkáme, čo tu na jar vyrastie a potom uvidíme," skúšal som opatrne pribrzdiť. Žena ma poctila urazeným pohľadom. O kvetinovej záhradke však akosi prestala hovoriť a vyzeralo to, že sa upokojila.
Potom nastala jar, manželkin pohľad opäť zneprítomnel a vždy, keď prechádzala okolo predpokladaného miesta svojho projektu, niečo si šomrala. Jedného dňa prišla domov s množstvom vrecúšok plných cibuliek a s niekoľkými sadenicami v črepníkoch. Rozložila ich na záhradnom stole a začala zemné práce. Najprv nanosila do stredu pozemku niekoľko vedier zeminy a začala ich obkladať kameňmi. Sused Jaro, ktorý sa práve zastavil požičať si brús-ku, sa s údivom zadíval na ženino dielo, uškrnul sa
a tresol: "Čo ste tu pochovali kocúra?" Žena urazene odfrkla a viac sa nami nezaoberala. Kopol som Jara do členka a odtiahol ho na pohár vína do dielne.
"Čo sa jej stalo?" pýtal sa.
"Kompozícia, japonská záhrada," zamával som rukami. "Nechaj tak, nech sa teší."
A žena pokračovala v tvorbe. So zápalom hĺbila do ílovitej kamenistej pôdy jamky, zatláčala do nich cibuľky a na samý vrch vyššie zmieneného útvaru zasadila akýsi kríček. Dlho sa však netešila.
Raz sme pri návrate domov našli jej kompozíciu korunovanú náhrobným kameňom s červenou ruskou hviezdou. Tušil som, koho je to dielo. Pozrel som na ženu - nemo stála so spustenými rukami. Tvár jej začínala červenieť. Odniesol som nákup do kuchyne a zašiel som si do dielne po udice. Od rieky som zavolal Jarovi, aby k nám za čas nechodil.
MILAN HRABALA
