Slobodan Miloševič v Belehrade v roku 1997. Vtedy silný a neohrozený vodca. Napravo stojí jeho manželka Mirjana Markovičová. FOTO - REUTERS
Balkánsky mäsiar, európsky Husajn či Hitler, aj tak nazývali Slobodana Miloševiča. Belehradčania si v 90-tych rokoch rozprávali cynický vtip. Juhoslávii by vraj spravil ich prezident najväčšiu službu, keby sa držal rodinnej tradície. V čom je pointa? Takmer všetci jeho blízki si siahli na život. Pred Medzinárodným trestným tribunálom OSN pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii sedel Miloševič o desať rokov s kravatou vo farbách juhoslovanskej zástavy a skúšal zosmiešniť sudcov. Hrdý a nepokorený, hoci všetky veľké bitky prehral. Bojoval do konca.
Prekliata rodina
Narodil sa počas II. svetovej vojny v mestečku Požarevac. Matka bola učiteľka, členka komunistickej strany. Otec zbehnutý pravoslávny pop. Obaja Čiernohorci, vlastenci. Slobodanovým prvým hrdinom bol strýko, partizánsky vodca. Keď sa v roku 1948 rozkmotril Tito so Stalinom, nevedel si to strýko vysvetliť. Prestrelil si hlavu.
O dva roky otec odišiel od rodiny. Matka zostala sama s dvoma chlapcami. Slobodan patril medzi najlepších v triede, ale nikto si ho príliš nevšímal. "Myslel som, že by mohol byť prednostom na stanici," spomínal spolužiak zo strednej školy. Chcel vyzerať staršie a vlasy si česal dozadu. Do strany vstúpil ešte ako gymnazista.
Keď mal sedemnásť, stretol v knižnici o rok mladšiu dievčinu s havraními vlasmi. Mirjana Markovičová práve čítala Antigonu. S inou odvtedy nebol. Vo vzťahu bola silnejšou polovičkou. V roku 1962 zastihla Miloševiča, študenta práva v Moskve, správa, že jeho otec sa obesil. Trpel depresiami. O desať rokov sa matka obesila na lustri v obývačke. Susedia hovorili, že synovia na ňu nemali čas a ona sa trápila.
V roku 1987 sa zdvihli v Juhoslávii prvé nacionalistické vášne. Kosovo pole je pre Srbov posvätné miesto. Stačila jediná veta dovtedy nevýrazného Miloševiča a stal sa hrdinom. Ako šéfa srbskej komunistickej strany ho vyslali do Kosova riešiť konflikt medzi Albáncami a srbskou menšinou. Pred davom rozvášnených Srbov vyhŕkol vetu: "Už nikdy vás nikto nebude biť." Dav okamžite skandoval jeho meno. Z komunistu sa stal účelový nacionalista. "Juhoslávia bez Kosova neexistuje! Juhoslávia a Srbsko sa Kosova nevzdajú!"
Nikdy pritom nebol strhujúcim rečníkom, skôr len vedel čo má povedať a ovládal médiá. Nebol ani skvelým stratégom, nedomýšľal dôsledky. Bol len dobrý taktik s mocenským inštinktom.
Kosovo pole
V roku 1989 čakalo na Miloševiča mýtické Kosovo pole. Bol už prezidentom, keď odstránil dovtedy najlepšieho priateľa, Ivana Stamboliča.
Celé Srbsko zhypnotizovane sledovalo oslavy 600. výročia bitky na mieste, kde knieža Lazar prehral bitku s Turkami. Na deň svätého Víta sa tam zhromaždilo podľa niektorých údajov dva milióny Srbov a skandovali meno Slobodan. "Po šiestich storočiach znovu vedieme boj a čakajú nás bitky. Nie je to ozbrojený boj, aj keď ani ten nemôžem zatiaľ vylúčiť," burcoval.
Zatiaľ čo začiatkom 90-tych rokov v postkomunistických krajinách zavládla na krátko eufória z príchodu demokracie a porážky komunistov, Srbi tento pocit nespoznali. Akoby žili v inom svete - Slobodanovom. Zahľadenom do seba.
V roku 1990 hovoril o mieri a pripravoval sa na vojnu. Z federálnej juhoslovanskej armády sa stávala srbská. Na národnostne zmiešaných územiach, kde žili Srbi, vyvolávali Miloševičovi ľudia konflikty. V Chorvátsku žila silná srbská enkláva v oblasti Krajiny. Srbskí vzbúrenci vyhlásili nezávislosť. Chorvátsko viedol nacionalista Franjo Tudjman, konflikt bol neodvratný.
V lete 1991 prišiel stret s Chorvátskom, aj keď Miloševič nepriznal, že Srbsko sa do tejto vojny zapojilo. Udalosti riadil z úzadia. Srbských separatistov podporovala armáda aj letecky. Najprv sa bojovalo v prihraničných oblastiach, neskôr aj v chorvátskom vnútrozemí, napokon Srbi zničili aj Dubrovník.
V akcii boli predovšetkým polovojenské jednotky. Arkanove tigre s čiernymi kuklami na hlave, četnici Vojislava Šešelja, alebo Biele orli. Vraždili, lúpili, znásilňovali, ničili domy. Miloševič vtedy opakoval, že nič také neexistuje a on ich činnosť zakázal.
V roku 1991 Miloševič s pomocou Radovana Karadžiča pripravoval aj vojnu v Bosne. Rovnaký scenár - polovojenské bandy vyvolávali konflikty až sa všetko skončilo brutálnymi etnickými čistkami medzi Srbmi, Chorvátmi a moslimami. Pochovali multietnické Sarajevo.
V roku 1992 sa šírili fámy o Slobodanovm zlom duševnom stave. Nespokojní ľudia vyšli do ulíc a skandovali "Ceaucescu už na teba čaká." Miloševič zmizol z verejného života. Trpel vraj vážnymi depresiami a nevychádzal z domu. Jeho režim zatiaľ okrádal ľudí - štát si na financovanie armády zobral peniaze z ich zahraničných valutových účtov.
Postupne menil správanie k zahraničiu. Pri rokovaniach tvrdý protivník vystupoval ináč ako príjemný spoločník. Americký vyjednávač Richard Holbrooke neskôr napísal, že "Miloševič by bol dobrým politikom, keby vyrastal v iných pomeroch." Podával bohaté hostiny. Ak niekto prišiel s výčitkami, odpovedal frázou "musíme sa na to pozrieť".
V októbri 1995 v americkom Daytone vystupoval ako mierotvorca. To už bolo zo Srebrenice najväčšie pohrebisko civilistov v Európe od druhej svetovej vojny. Zahynulo tam viac ako sedemtisíc ľudí. Srbsko sa podľa Miloševiča dostalo do medzinárodnej izolácie pre neprimerané nároky srbskej menšiny v Bosne. "Seriem na teba," kričal na Karadžiča. Mal vážne depresie.
Diktátor, Kosovo
Vládol ako diktátor. Odstránil každého, kto sa mu nepáčil. Telefónne číslo často menil a mali ho len vyvolení. Srbsko priviedol ku krachu. Mesačnú infláciu vyjadrili štatistici v roku 1995 mierou 300 miliónov percent - v tom čase všetci platili nemeckými markami.
Nemal priateľov ani spojencov - len posluhovačov a vernú manželku. Syn Marko ničil autá a ženské srdcia. "Otec pri prvých 15 zničených autách zúril, ale potom si to prestal všímať," spomínal majiteľ zábavného podniku v Požarevaci a kamarát mafiánov. Dcéra Marija je neúspešná novinárka.
V roku 1996 ho väčšia časť Srbov otvorene nenávidela, najmä Belehrad. Sfalšoval výsledky parlamentných aj komunálnych volieb. V Belehrade 11 týždňov s píšťalkami a trúbami protestovali ľudia. Slobo bol nervózny a pil whisky. Po troch mesiacoch Belehrad opozícii odovzdal. O pár mesiacov sa opozícia rozhádala a Miloševiča parlament zvolil juhoslovanským prezidentom.
Chladný narcis, charakterizovali ho psychológovia. Nepozná výčitky svedomia. Predviedol to počas kosovskej krízy v roku 1999. Keď sa celý svet pozeral na CNN ako desaťtisíce kosovských Albáncov utekajú pred srbskými jednotkami zo svojich domovov, predsedovi OBSE Knutovi Vollebäkovi do telefónu povedal, že sú to výletníci, ktorí idú na piknik. NATO deň po tom začalo s leteckými útokmi. Nechcel rokovať. Stiahol sa do izolácie a opakoval, že bojuje s teroristami.
"Úmyselne a vedome sa rozhodol, že nechá vlastnú krajinu bombardovať," povedal Holbrooke.
V prejave po začatí vzdušných úderov NATO zmenil porážku na víťazstvo. "Drahí občania, agresia skončila, mier zvíťazil nad násilím. Želám nám všetkým šťastný mier." Prehru s NATO uznal po troch mesiacoch. Ako vodca poznal len porážky, stratil všetko, o čo stál - Krajinu, Bosnu aj Kosovo. Srbsko bolo zničené, zbombardované. Ľudia frustrovaní a zničení.
Fraška na záver
Jeho režim zmietlo ľudové povstanie na jeseň 2000. Budovu parlamentu dobýjali aj ostrí chlapíci, ktorí bojovali v jeho armáde v Chorvátsku či Bosne. K moci sa dostala opozícia.
Jeho zatknutie v roku 2001 bolo fraškou. Trochu ako z Kusturicovho filmu - tečie veľa alkoholu, chlapi sa správajú ako šialenci a ženy sú hysterické. Po dlhých rokovaniach a útokoch špeciálnych jednotiek na jeho belehradskú vilu sa napokon vzdal. Opitá dcéra Marija vo chvíli, keď auto odvážalo jej otca do väzenia, vystrelila na protest päť rán do vzduchu. Počas rokovaní sa chvíľu údajne aj Slobo vyhrážal s pištoľou v ruke, že zabije ženu i dcéru. Nespravil to. Po niekoľkých mesiacoch ho z Belehradu previezli do haagskeho väzenia.
Autor: MAREK CHORVATOVIČ(s použitím knihy Miloševič, víťazný architekt vojny od Duška Dodera a Louise Bransonovej)
