Muchy, čo pošpinili obraz cisára pána, dostali v Švejkovi hostinského Palivca do kriminálu. Hrdina amerického sci-fi thrilleru Mucha sa kvôli nim ocitol ešte vo väčšom maléri, keď sa na jednu z nich začal meniť. Svetoznámeho zoológa a rovnako známeho spisovateľa Geralda Durrella, naopak, dostávali muchy do vytrženia. Koniec – koncov ako každé zviera, o ktorom písal vo svojich knižkách. Hoci sa o nich zmieňuje iba mimochodom, spísal toľko zvláštností, že sme sa o ne začali zaujímať aj my. A hľadali slovenského odborníka, ktorému tento hmyz učaroval rovnako. Našli sme ho v RNDr. Milanovi Kozánkovi, vedúcom oddelenia entomológie Ústavu zoológie SAV. Rozhovoril sa o muších veľkochovoch, ovadoch, čo sú nádejou pre kardiakov, i o tom, ako zanietený biológ neľutuje obetovať na odchyt komárov vlastnú krv.

Varovanie labužníkom

Na začiatku zostaňme ešte pri Durrellovi. O muchách píše v knihe o výprave na Madagaskar. V tábore vraj boli muchy stálymi spoločníkmi. Ich počet opísal takto: „Sotva som si nalial a znovu zavrel fľašu, zistil som, že desať múch spáchalo hromadnú samovraždu v mojom pohári. Do piva či taniera s jedlom sa vrhali s neuveriteľnou rýchlosťou. Stanové tyče sa nimi černeli, doska stola vyzerala ako pohyblivý obrus. Liezli nám po nohách, rukách, tvári či inom odhalenom kúsku tela. Najviac sa vybláznili, keď zastihli bezbrannú obeť na latríne.“

Nečudo, že v takejto spoločnosti mu myšlienky k muchám zalietali dosť často a sumarizoval, čo sa o nich vie. Napríklad, že žijú nielen všade tam, kde môže žiť človek, ale potomstvo vychovávajú aj tam, kde by človek neprežil. Ich larvičky si napríklad hovejú v horúcich prameňoch Islandu či Nového Zélandu, kde má voda až 55 stupňov Celzia. V Kalifornii žije istý druh dokonca v jazierkach surovej nafty a larvy dýchajú trubičkou, podobne ako potápači. Keď sa živia mŕtvym hmyzom, dostane sa im síce do organizmu s potravou aj nafta, vďaka dômyselnému mechanizmu však strávia iba potravu a nafta im neublíži. Muchy dokážu využiť na prežitie všetko – trus, pokazené mäso, zeleninu, kvetiny, krv. Zabývajú sa v dážďovkách, v čmeliakoch, jedna mucha kladie vajíčka na ropuchu. Je to ako z hororu – keď sa vyliahnu larvy, usadia sa ropuche v nosovej dutine a postupne jej zožerú celú prednú časť hlavy. Ešte hrôzostrašnejšie znie, že iný druh v Severnej Amerike napáda podobným spôsobom ľudí.

Muchy sú však aj užitočné. Jeden druh vínnych mušiek (drozofila obyčajná) spôsobil prielom v pochopení genetiky, ďalší slúži indiánskym kmeňom v Severnej Amerike ako potrava, pečú z nich špeciálne bochníčky. Existuje aj mucha syrohlodka – syrárka drobná, ktorá si potrpí na lahodné syry. Niektorí gurmáni tvrdia, že syr je ideálny na konzumáciu práve vtedy, keď sa hýbe mušími bábätkami. Asi by však boli prekvapení, keby vedeli, že žalúdočné šťavy na červíčky (tie červíčky sú larvy) nepôsobia, a tak si môžu veselo ďalej vegetovať v labužníkovom bruchu a spôsobiť zápal žalúdočnej sliznice.

Mucha – veľká neznáma

Len na Slovensku je zaregistrovaných okolo osemtisíc druhov múch. Na svete sú ich státisíce. Stále sa však o nich vie pomerne málo. Keď sa napríklad Milan Kozánek nedávno dostal k materiálom od amerického kolegu, ktorý robil výskum pralesov na Kostarike, bolo problémom medzi odchytenými exponátmi nájsť známy druh muchy. Všetky boli nové, úžasné, bizarné. Zaujímavé muchy s očami na stopkách mu do zbierky priniesli zase kolegovia z Bornea.

Entomológ bude o oku muchy rozprávať ako o dômyselnom zázraku. Tvrdiť, že mušie krídlo zväčšené pod mikroskopom je krajšie než chrámové okno katedrály. Laik však pred sebou vidí iba dotieravú bzučiacu potvoru, ktorá v lepšom prípade narúša letné idylky a v horšom roznáša smrtonosné choroby. A nechápe, ako si niekto môže k muche vybudovať kladný vzťah.

Aj Milan Kozánek priznáva, že hoci sa o hmyz zaujímal už asi od desiatich rokov, tiež ho spočiatku viac oslovovali chrobáčiky či motýle. S muchami sa dostal do kontaktu až na vysokej škole. Vlastne vďaka studenej vojne. Socialistický režim sa vtedy obával, že imperialisti vyvíjajú biologické zbrane, kde sa ako prenášač využíval istý druh muchy.

„Vedelo sa, že žije predovšetkým v teplých oblastiach, tak sa začalo skúmať, či sa nenájde aj v najteplejších oblastiach Slovenska. Ak by sa zistilo, že tu môže prežiť, malo by zmysel začať pracovať na protilátke voči patogénu, ktorý táto mucha prenáša. Klimatické podmienky sú totiž zvyčajne hlavným problémom rozšírenia druhu.“

Spomínaný hmyz študenti na juhu Slovenska síce nenašli, napriek tomu Milana Kozánka infikoval. Začal sa o muchy zaujímať, vrátane komárov a ovadov, ktoré sa tiež zaraďujú medzi ne. Ovady si zvolil aj za tému diplomovky. Vtedy ešte netušil, že raz ho privedú až k práci na spoločnom projekte s oxfordskou univerzitou.

Ovad, nádej pre srdce

Komáre a ovady dokážu teda poriadne znepríjemniť život. Vedia o tom svoje najmä rybári či vodáci. Hľadať podvečer táborisko na trávnatom dunajskom brehu je hotovým utrpením. Ihneď sa vyrojí neľútostná armáda neodbytných dotieravcov. Najhoršie je to pred dažďom, vtedy robia masové nálety do očí, nosa, úst. Komár dokáže prehryznúť koženú bundu, spoľahlivo nájde miestečko, ktoré obišiel repelent, a ešte sa ukryje v stane, aby znepríjemnil noc. Je to na zbláznenie.

Sú však ľudia, ktorí im svoju krv núkajú, takpovediac, bez boja. Entomológovia. Keď Milan Kozánek študoval s kolegami komáre v Jurskom šúre, robili odchyt komárov priamo na vlastnom tele.

„To zhruba každé dve hodiny zašiel človek do jelšového lesíka plného komárov a tam postál desať minút. Z tela ich potom nasával špeciálnym vysávačikom do nádobky. Za deň sme takto na sebe nazbierali asi osemtisíc kusov.“

Aj pri študovaní života ovadov si vedec užil štípancov nerátane. Stálo to za to, v diplomovej práci prišiel na skutočnosti, ktoré o pár rokov neskôr zaujali aj vedcov v Oxforde. Začali spoločne pracovať na projekte, ako pomáhať slinami ovadov srdciarom.

„Nasatie krvi je totiž veľmi zložitý mechanizmus. Vyzerá to síce jednoducho – ovad sadne, pichne, napije sa krvi a odletí. Nie je to však len tak. Keďže pri satí je vystavený riziku straty života, musí konať veľmi rýchlo. Pritom samička potrebuje získať viac krvi, než sama váži. Skúste sa pichnúť špendlíkom, uvidíte, že krv takmer nepotečie. Sliny ovada preto obsahujú rôzne špeciálne látky. Jedny dokážu intenzívne rozšíriť cievu, iné zabránia zrážaniu krvi. Oxfordskí vedci uvažovali, ako to využiť vo farmakológii. Pôvodne robili pokusy s kliešťami a kedže riaditeľ ústavu Dr. Milan Labuda patrí k ich popredným znalcom, časť výskumu sa realizovala na Ústave zoológie. Projekt bol úspešný od počiatku, a tak sa začalo uvažovať o jeho rozšírení. Vzhľadom na naše skúsenosti z výskumu ovadov sa prirodzeným kandidátom výskumu stali práve ony, muchy cicajúce krv. Už prvé výsledky odhalili, že v ich slinách sú látky, ktoré by mohli mať priam zázračný účinok pri liečbe niektorých srdcových ochorení. Napríklad pri niektorých ochoreniach srdca treba podávať látky, ktoré rozšíria cievy. Spoločne s pracovníkmi Ústavu pre výskum srdca SAV sme testovali, čo sa stane, keď dáme ovadie sliny na preparát srdca potkana. A diali sa úžasné veci. Výrazne sa zvýšil prietok krvi v krvnom riečišti, zistili sme, že už neuveriteľne maličké množstvo dokáže zapracovať ako tabletka nitroglycerínu.“

Muchy kontra slepačince

Iný experiment robili Milan Kozánek a jeho kolegovia s muchou domácou.

„Pracoval som vtedy v Ivanke pri Dunaji, kde bol Ústav experimentálnej fytopatológie a entomológie. Vedľa susedil ústav, kde sa venovali hydine. Bola tam aj malá skupinka, ktorá sa zaoberala slepačím trusom. Neznie to príliš romanticky, ale je to vážny problém. Sliepka má totiž nekvalitný tráviaci trakt, z toho, čo zožerie, spracuje slabých 30 percent. V exkrementoch je potom veľa organického dusíka, ktorý žiadna rastlina nedokáže spracovať, takže slepačím trusom sa nedá priamo hnojiť. Pritom sú ho haldy, na veľkej hydinovej farme sa vyprodukuje aj desať ton trusu denne. Zhromažďuje sa v špeciálnych skládkach, kde sa musí nechať vyhniť aspoň rok. Stále sa teda hľadajú riešenia, čo s ním. V Dánsku ho napríklad využívajú ako biologický zdroj paliva, ktorým farmy vyhrievajú. Problémom však je, že trus treba vtedy zriediť, čím sa výrazne zvýši objem, navyše zase zostane kal, a znova je problém, čo s ním.“

V Ivanke začali so zaujímavým experimentom. Do hydinového trusu nakládli vajíčka muchy domácej a sledovali, čo sa stane. Keď sa vyliahli larvy, kŕmili sa trusom a bolo až neuveriteľné, na čo zmenili slepačince.

„Mazľavú páchnucu nepoužiteľnú hmotu premenili zhruba za týždeň na granulované organické hnojivo bez zápachu. Potom sa zakuklili a kukly sa dali využiť na kŕmenie rýb, alebo z nich možno potenciálne vyrábať enzýmy do pracích práškov. Potom však prišla revolúcia, prebudoval sa systém vedy, financovania, ľudia poodchádzali a projekt sa zastavil. Už sa ho nepodarilo obnoviť, hoci bol tesne pred ukončením.“

Mucha v bunkri

Dnes Milan Kozánek pracuje na viacerých medzinárodných projektoch. Jeden sa týka boja proti muche tse-tse (bodavka tse-tse). Je to snáď najväčší entomologický projekt na svete, zameraný na likvidáciu hmyzu sužujúceho Afriku.

Mucha tse-tse je nebezpečná z dvoch dôvodov. Priamo pre človeka, pretože prenáša tzv. spavú chorobu. Jej zákernosť je najmä v tom, že spočiatku má ochorenie podobné príznaky ako malária. Keď sa objavia typické príznaky spavej choroby, ide už o štádium, keď je na liečbu neskoro.

Nepriamo zapríčiňuje mucha tse-tse hladomor. Prenáša totiž na dobytok chorobu nagana. Africké kravy sú síce voči nej odolné, lenže sú nešľachtené, takže za deň nadoja len málo mlieka. Treba ich chovať obrovské stáda, tie zase devastujú prírodu. Keď sa však dovezú kvalitné dojnice z Ameriky či Európy, neprežijú, lebo po napadnutí naganou uhynú.

Muche tse-tse sa teda vyhlásil medzinárodný boj. Zlikvidovať ju nie je jednoduché. Na rozdiel od iných druhov totiž nekladie vajíčka, ale hneď živé larvy. Obyčajná mucha nakladie vajíčka, z nich sa vyvinú larvičky, ktoré žijú týždeň – dva, a za ten čas sú veľmi zraniteľné. Pri muche tse-tse sa celý vývoj udeje v tele matky a larvička sa po narodení v priebehu pár minút zahrabe do zeme, kde je chránená pred všetkými nebezpečenstvami ako v bunkri. Keď sa vývoj ukončí, vyletí von a roznáša nákazu. Na ničenie treba teda iné metódy než u ostatného hmyzu.

Muší impotenti

Na likvidáciu sa používajú najmä dve technológie. Jedna využíva systém pascí, napríklad na princípe obrovských mucholapiek. Druhým spôsobom likvidácie je, paradoxne, veľkochov múch. Na špeciálnych farmách sa umelo produkujú vo veľkých množstvách samce, ktoré sa po vyliahnutí ožiaria nízkou dávkou röntgenového žiarenia. Nezabije ich, ale spôsobí neplodnosť. Potom sa vypustia do prírody, kde sa chovajú ako normálne jedince. Vyhľadajú samičky, pária sa. Muchy tse-tse sa pária pomerne málo, zväčša raz, dva razy za celý život. Samička spárená s neplodným samcom síce dostane informáciu, že je oplodnená, ale potomstvo nemá. Po určitých opakovaniach populácia prenášajúca nákazu zanikne, pritom hmyz nemusí vyhynúť ako druh. Chovom sa umelo udržuje niekoľko rokov, kým sa nezničí patogén v zamorenej oblasti, a potom sa tam nasadia zdravé jedince.

Veľkochov múch

V produkčných chovoch sa muchy tse-tse chovajú v špeciálnych klietkach uložených na poličkách. Musia byť zospodu vyhrievané, aby mala mucha pri kŕmení pocit, že saje zo zvieraťa. Na hliníkové tácky s nerovnomerným povrchom sa naleje sterilizovaná ožiarená krv (tak sa zlikvidujú mikroorganizmy) a prikryje sa fóliou. Mucha ju prepichne sosáčikom a spokojne sa hostí.

Projekt fabrík na chov sterilných samcov muchy tse-tse sa sústreďuje najmä na Afriku. Lenže tam sú zložité podmienky – klimatické, prírodné, množstvo parazitov. Chovná kolónia sa ťažko vybuduje, ale ľahko zničí, keď ju napríklad napadne nejaký mikroorganizmus. Navyše, samica za celý život znesie len asi sedem lariev, a tie treba chovať na krvi, ktorá je veľmi háklivá. Ľahko sa pokazí, keď nemá dostatočnú výživnú kvalitu, môže vyhynúť celý chov. Okrem toho, získať v Afrike krv nenakazených zvierat nie je jednoduché. Pracuje sa preto na tom, aby existovala ešte záložná, perfektne fungujúca kolónia mimo územia Afriky. V havarijných situáciách by nárazovo dodala dostatočné množstvo chovného materiálu, aby proces mohol ďalej pokračovať. A Slovensko by mohlo byť jednou z nich.