Ale predstavte si, že by tento spor medzi právom na život a právom na smrť mal rozhodnúť slovenský sudca či sudkyňa. Celkom iste by si najprv vzala jarnú dovolenku, ako to urobili sudkyne, ktoré skúmajú kauzu Horizont.
Alebo by naopak rozhodla nečakane rýchlo, ako tá sudkyňa, čo nedávno pozastavila jednej televízii právo na vysielanie. Potom by svoje rozhodnutie síce podľa jej vzoru pre istotu zmenila, ale žena na lôžku by už, na rozdiel od tej televízie, bola šťastne mŕtva.
Pomôcť by mohla aj exekútorka, podobne ako tá, čo neoprávnene zabrala auto pre jednu slečnu. Stačilo by nemocnici zabrať neoprávnene, a tiež len na pár minút, práve ten dýchací prístroj.
Ale najpravdepodobnejšie je, že by sa trpiaca bytosť u nás dožila na dýchacom prístroji vysokého veku, pretože rozhodnutie o jej budúcnosti by beznádejne krúžilo po súdoch tak, ako to je v prípade bratov Melovcov.
Kým Británia čelí existenciálnemu problému eutanázie a jej možného zneužitia, Slovensko si takýto luxus ešte dlho nebude môcť dovoliť. Aj tak máme až priveľa zákonov, ktoré sa dajú zneužiť a priveľa sudcov a sudkýň, až priveľmi nezávislých nielen od ministerstva, ale aj od verejnej mienky, sebaúcty a občas aj zdravého rozumu.
V skutočnosti už o jednej eutanázii niektorí slovenskí sudcovia a sudkyne rozhodli, keď nebadane a proti našej vôli umŕtvili našu vieru v spravodlivosť. Uviesť ju opäť do života sa iste ešte dá, ale tí dobrí sudcovia a sudkyne na to budú potrebovať každý ďalší deň čoraz viac odvahy.
Autor: Martin M. Šimečka
