Starostliví lekári sveta. Vysokého ocenenia sa jej dostalo kvôli úspechom v oblasti medicíny a výskumu, humanistickému prístupu k pacientom a tiež, že vďaka nej vznikla prvá Liga proti rakovine v postkomunistickom bloku.

Oficiálne máte na papieri, že patríte medzi svetovú lekársku špičku. Čo to pre vás znamená?

Beriem to ako vyznamenanie pre všetkých, čo zakladali ligu a zaslúžili sa o to, kam sa vypracovala. Samozrejme, oproti západnému svetu máme čo doháňať, lenže tam majú Ligy proti rakovine dlhoročnú tradíciu, francúzska vznikla už v roku 1918. Sú to silné organizácie disponujúce množstvom peňazí. Napríklad v Nórsku, keď sa spraví kampaň, za jeden deň majú milióny, ktoré hneď rozdelia, kde treba. Snáď teda táto cena pomôže upozorniť na našu prácu, aby sme pre onkologických pacientov a ich príbuzných mohli robiť ešte viac.

Mne sa zdá, že na Deň narcisov má snáď každý v klope žltý kvietok. Finančný príspevok berieme trošku ako odpustky - za dobrý skutok sa mi snáď rakovina vyhne. Ľudia z nej predsa majú hrôzu, či nie?

Hrôza je, to áno, ale ochota pustiť korunu nebýva veľká. Zbierky ešte stále nechápeme tak, že nedávame peniaze na nejakú ligu, ale na seba. Mnohých sponzorov musíme veľmi presviedčať, aby sa stali našimi partnermi. V zahraničí to tak nie je, veľké továrne či banky prispievajú automaticky, kým u nás sa radšej venujú misskám. Hierarchia hodnôt je pomýlená.

Deň narcisov, ktorý je 7. apríla, symbolizuje celosvetový boj proti rakovine. Na Slovensku bude tohto roku už desiaty raz. Čo sa zmenilo za tých desať rokov?

Napríklad sa do našich projektov oveľa viac zapája mládež. Hoci pre mladých ľudí sú choroby a smrť čosi vzdialené, často absolvovali na školách onkologickú výchovu a poznajú lekárske termíny, aj pocity pacientov. Snažia sa získať si ľudí, aby pomohli pritiahnuť pozornosť.

Utkvela vám niektorá z narcisových kampaní v pamäti viac než ostatné?

Vlani nastala zvláštna situácia, lebo na Deň narcisov bol aj pohreb Svätého otca. Báli sme sa, ako nás v takýto deň verejnosť prijme, ale napokon akoby ľudia mali jeden k druhému bližšie. Asi si uvedomili, že smrť si naozaj nevyberá.

Viete už, na čo pôjdu vyzbierané peniaze?

Nie je možné, aby sme niekomu kúpili mamograf za milióny, na to naozaj nemáme. V prvých rokoch sme peniaze venovali najmä na osvetu, ktorá bola veľmi zanedbaná. Keď príjmy narástli, snažili sme sa pomôcť aj štátnej zdravotnej správe, prispieť na technické vybavenie. Zahraniční partneri sa však pýtali - prečo dávate peniaze na veci, kde má povinnosť investovať štát? V poslednom čase sa teda zameriavame najmä na programy na uľahčenie života s onkologickou diagnózou. Nie z medicínskeho hľadiska, ale tam, kde sú najväčšie medzery, teda v psychosociálnej onkológii. U nás je to neznáma disciplína, pritom vo svete sú rozpracované celé programy. Napríklad, ako pomôcť človeku, ktorý čaká na histologický výsledok a predstavuje si, že ak bude pozitívny, čo bude s ním a s rodinou. Alebo ľudia, ktorí skončili liečbu. Opustili nemocnicu a zrazu sa nikto ďalej nezaujíma, čo sa v nich odohráva.

Myslíte pomoc psychológov a psychiatrov?

Áno, ale aj množstvo ďalších služieb, rôzne relaxačné metódy, možnosť mať sa kde stretnúť s ľuďmi s rovnakým osudom. U nás takto funguje klub Venuša, ale tam sú len pacientky s rakovinou prsníka. Na Slovensku však ročne na rozličné nádory ochorie až dvadsaťtritisíc ľudí. Chceme preto vybudovať Národné onkocentrum pomoci, kde by sa koncentrovali služby pre všetkých onkologických pacientov. Západné štáty ich majú, je to krásne prostredie, plné svetla a kvetov, kam chodia nielen chorí, ale aj príbuzní, na ktorých tiež leží obrovská ťarcha. Jeden manžel ťažko chorej pacientky mi opisoval, čo to pre neho znamená. Vraj akoby prišiel s vozom na pumpu a načerpal pohonnú látku.

Pomáhate tiež hospicom a zhruba pred rokom ste otvorili Domov nádeje pre rodičov onkologicky chorých detí. Ako funguje?

Choré dieťa potrebuje mať v ťažkých chvíľach vedľa seba rodiča. Bol to však problém, mnohí spávali v nemocnici na zemi, nemali sa kde najesť, umyť, odpočinúť si. Keďže neraz museli odísť z roboty, dostali sa do finančných problémov, niektorí nemali ani na cestu vlakom. V takýchto zúfalých prípadoch dávame aj finančnú podporu, no najmä sme na Kramároch vybudovali tri byty, kde môžu cez ťažké obdobie žiť ako vo vlastnej domácnosti. Ďalší domov budujeme v Banskej Bystrici, lenže je to finančne veľmi náročné. Len dúfame, že sa nám tieto centrá podarí udržať, lebo rodičia si ich veľmi pochvaľujú.

Onkológia dnes dokáže zázraky, v čase, keď ste začínali, bola však jedným z najsmutnejších odborov. Pri väčšine nádorov bola nádej na vyliečenie nulová. Prečo ste si ju vlastne vybrali?

Keď sme mali na škole povinnú klinickú prax, prideľovali nás na rôzne pracoviská. Ja som sa dostala k alžbetínkam, ako sa vtedy hovorilo, k rakovinárom. Ústav mal naozaj tristné meno, že tam ľudia chodia umierať. Keď som tam však nastúpila na stáž, zistila som, že to nie je celkom tak, je veľa pacientov, ktorí odchádzajú vyliečení. Hoci, keď to porovnám s dneškom, vtedy sme nádorové ochorenia naozaj nevedeli dobre liečiť.

Neodradil vás neustály kontakt so smrťou?

Mladý človek rozmýšľa inak. Páčilo sa mi, že tam budem môcť robiť heroické chirurgické zákroky, preto ďalší rok som sa tam už vyslovene žiadala a aj po škole som sa snažila dostať k alžbetínkam. Najprv nebolo miesto, ale napokon sa uvoľnilo. Síce nie na chirurgii, ale na liečbe žiarením, no ja som bola šťastná, že budem na onkológii.

Boli ste prvá žena, ktorá na Slovensku pracovala na tomto rizikovom pracovisku. Nemali ste strach?

Nie, lebo o biologických účinkoch žiarenia sme nevedeli toľko, čo dnes. Až po rokoch, keď som sa začala venovať výskumu rádiobiológie, som zrazu zistila, aké môže mať žiarenie následky. Čítala som knihu o obetiach tohto povolania. Boli to najmä diagnostici, ktorí naprávali zlomeniny. Strkali pod rádioaktívne lúče ruky a potom dostali kožnú rakovinu alebo leukémiu. Ochrana bola v začiatkoch skutočne primitívna, veď aj my sme s rádiom manipulovali bez toho, že by sme sa akokoľvek chránili.

Aj váš muž je významným onkológom, za vedeckú prácu ho osobne vyznamenala anglická kráľovná. Obaja ste sa zaoberali rakovinou, dokonca na rovnakom pracovisku. Dokázali ste sa aspoň doma odpútať od pacientov?

Hoci sme v práci spoločne riešili mnohé prípady, doma sme o onkológii nehovorili. Cielene sme sa snažili preladiť rozmýšľanie iným smerom. Skvele na to zaberá fyzická práca, povedzme v záhrade, pre mňa je veľkým relaxom aj varenie. Zatvoriť sa v kuchyni a skúšať nové recepty mi veľmi pomáhalo, najmä keď sme robili pokusy s ľudskými nádorovými bunkami. Neraz sme na výsledok čakali celú noc a nakoniec z toho nič nebolo, lebo rakovinové bunky sú, ako hovorí jeden kolega, nevyspytateľné ako ženy. Často sme boli deprimovaní, preto bolo dôležité mať doma zázemie, ktoré pomôže udržať balans.

Jedna onkologička mi rozprávala, ako jej pred očami umieralo mladé dievča. Kričalo na ňu, nech ju zachráni, a ona bola bezmocná. Nebol to ojedinelý zážitok, čo sa nakoniec podpísalo na jej zdraví. Keď to človek počúva, nečuduje sa, keď sa lekár radšej odosobní a vo vzťahu lekár-pacient zostáva chladne profesionálny.

Niekedy boli odchody pacientov naozaj dramatické. Pre mňa to bola napríklad smrť mladej ženy, ktorá sa udusila z pľúcneho nádoru, a ja som jej nemohla pomôcť. Presedela som pri nej celú noc a dívala sa, ako odchádza. Čím je človek starší, tým horšie takéto situácie znáša, napriek tomu stále musím myslieť na to, čo sme našim pacientom zostali dlžní, keď sme sa venovali len ich chorobe a na ľudský prístup nebolo toľko času. Vždy som kolegom vyčítala, ak boli ľahostajní k problémom rodiny, k psychike pacienta, zabúdali, že je to ľudská bytosť, nielen ďalšie štatistické číslo.

Nikdy ste nepocítili syndróm vyhorenia?

Vtedy nie, skôr dnes, pri práci v lige. Keď vidím, čo všetko by sa ešte malo urobiť, hovorím si, predsa len mám úctyhodný vek, prečo nepribrzdím? Všetci mi však hovoria - to sú len reči, ty by si bez tej práce nevydržala. A je to pravda. Keď človek prestane byť v kontakte s problémami, spohodlnie a začne blbnúť.

Máte z rakoviny o to väčší strach, o čo viac o nej viete?

Manžel vraví, že my, onkológovia, vidíme čierno-bielo. Niekto má úporný kašeľ a my hneď myslíme na pľúcny karcinóm. Začne vás bolieť hlava a nám napadne, mohol by to byť mozgový nádor. Možno preháňame, ale je to lepšie než podceňovanie, čo sa, bohužiaľ, tiež stáva, keď lekári nedomyslia, že by to mohol byť aj onkologický prípad, a potom je už neskoro.

A čo sa týka strachu o vlastné zdravie?

Aj ja som si už zopárkrát prežila čakanie na výsledky z histológie. Viem teda, že je to veľmi, veľmi zlý pocit. Premýšľate, čo bude, ak bude nález pozitívny, korigujete plány. Našťastie, vždy bol negatívny, ale nakoniec, som už vo veku, keď je až sedemdesiat percent ľudí postihnutých touto chorobou. Utešujem sa tým, že mám dobrý genetický základ, lebo otec sa dožil deväťdesiatštyri rokov, čulý mentálne aj fyzicky. Hoci, mama umrela na rakovinu žlčníka.

Vy ste jej nádor diagnostikovali?

Nie, videla som, že má problémy, tak išla do nášho ústavu na vyšetrenie. Kolegovia sa ma snažili chrániť, nepovedali mi hneď naplno, o čo ide, ale to človek vytuší.

Pomohla vám vaša profesia lepšie prijať zlú správu?

Nepomohla. Keď som bola pri operácii a uvidela nález, uvedomila som si, že prognóza je tak pol roka. Išla som vtedy z operačky a premýšľala, čo teraz. Nechať si to pre seba, alebo povedať hroznú správu rodine? Napokon som si to nechala pre seba a upokojovala otca a sestry, že to nie je také zlé. Dnes však viem, že nie je správne nechať si sám takéto bremeno. Aj tak som im napokon musela povedať pravdu. Len mame som až do konca života hovorila, že sú to žlčové kamene, ktoré asi budú v budúcnosti robiť problémy.

Nie ste teda zástanca prístupu, že chorému treba povedať všetko na rovinu?

To je zložité. Pacient má právo vedieť, ale aj právo nevedieť. Keď vidíte, že by pravdu niesol veľmi zle, treba hľadať iné riešenie. V moderných ústavoch chorí prechádzajú cez psychológa, ktorý posúdi, nakoľko sú schopní prijať realitu. Sú takí, ktorým sa to povie priamo, aby si mohli zariadiť veci, iní to vyslovene nechcú počuť. Ako správne postupovať, na to neexistuje jednoznačný návod.

Na rakovine je frustrujúca ešte jedna vec. Aj keď sa vyliečite, budete žiť s hrozbou, že choroba sa môže vrátiť.

Práve preto treba centrá, ktoré dodajú energiu a nádej, asociácie prežívajúcich pacientov, kde sa môžu otvorene rozprávať o svojich problémoch. A tiež tým, ktorí prichádzajú ako noví, povedať, vidíte, je to za mnou, vediem normálny život. Sú síce ľudia, ktorí po skončení liečby chcú za týmto životným obdobím zatvoriť dvere a nemať s ním nič spoločného, ale dá sa to? Stretávam pacientky spred dvadsiatich piatich rokov, ktoré hovoria, že dodnes, keď idú okolo ústavu, zovrie sa im žalúdok. Je to život s Damoklovým mečom nad hlavou, preto títo ľudia potrebujú pomoc stále, nielen v procese liečby.

Ste veriaca. Mnohí ateisti hovoria, že keby Boh existoval, nemohol by predsa dovoliť, aby na rakovinu umierali deti, mladí ľudia. Vy si nekladiete takéto otázky?

Naopak, často mávam s Bohom pohovor. Vždy som bola skôr rebelujúca kresťanka, pýtala sa, panebože prečo?! Si veľmi nespravodlivý! Naozaj si myslím, že najmä deti si nezaslúžia takýto osud. Prečo je to však tak, na to nemám odpoveď. Napriek tomu má Boh pre mňa hlboký význam.

MUDr. Eva Siracká, DrSc. (1926) - je priekopníčkou špeciálnej rádioterapie na Slovensku, ako prvá žena sa tu venovala liečbe nádorov žiarením. Onkológia ju zaujala už ako medičku a zostala jej verná celý život, spoločne s manželom Jánom Sirackým, ktorý tiež patrí medzi významných slovenských lekárov a vedcov. Okrem onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave pôsobila v onkologickom ústave v Berlíne, v Ústave experimentálnej onkológie SAV, kde sa venovala výskumu citlivosti nádorov na žiarenie a v onkologickom ústave v Štokholme, kde sa začala zaoberať problematikou cievneho zásobovania nádorov a vplyvu kyslíka na zhubné bunky. V roku 1990 založila v bývalom Československu Ligu proti rakovine, prvú v štátoch postsocialistického bloku. Dodnes je jej prezidentkou a za svoju prácu v medicíne, výskume aj v lige získala množstvo ocenení doma aj v zahraničí. Nedávno ju Svetová asociácia lekárov zaradila medzi 65 najvýznamnejších lekárov sveta.