FOTO – NEGATIV

Režisér Knoflíkářov, scenárista Samotářov, dvojnásobný držiteľ Českého leva PETR ZELENKA (1967) je opäť na scéne. Tento týždeň sa do českých kín dostáva jeho nový film s názvom Rok ďábla.

Ako podklad pre svoju najnovšiu pseudodokumentárnu mystifikáciu si zvolil žijúcu hudobnú legendu Jaromíra Nohavicu. Človeka, ktorého tvorbu pozná celý národ. „Ale pozná niekto Jaromíra Nohavicu?“ pýta sa režisér.

V tomto zmysle je Rok ďábla príbehom človeka, ktorý sa postupne vymanil spod vplyvu alkoholu, nahrávacích spoločností a médií, ale zúfalo osamel. Ako sám hovorí: „Byť Nohavicom v roku 2000, to je najmä o samote.“

Rok ďábla sprevádza slogan – film pre ľudí, ktorí dokážu počúvať melódie. Akú melódiu obrazov im púšťate na plátne?

„Máme na mysli vnútornú melódiu ľudí. Akési ich vnútorné vibrovanie, ich podstatu.“

Je to mystifikujúci dokument o Jaromírovi Nohavicovi alebo stretnutie so zázrakom, s diablom, anjelom a alkoholom?

„Je to oboje.“

A Nohavicova samota?

„To je priestor, do ktorého sme vstupovali veľmi opatrne. Jarek nás potešil, že nám zo svojej samoty ochotne ponúkol veľkú porciu.“

Podľa vás je Nohavica človekom s veľkým tajomstvom. Akým?

„Je to ten zvláštny druh tajomstva, ktoré netreba odhaliť. Najmä preto, že to zase také tajomstvo nie je.“

Myslíte, že publikum prijme film podľa vašej optiky, alebo ponúkate priestor na slobodnú interpretáciu?

„Bol by som rád, keby si z nášho filmu ľudia odniesli emócie. Taký ten krásny smútok, ktorý máte po počutí dobrej skladby. Je viac než isté, že budú mať o čom premýšľať.“

Viem, že ste počas nakrúcania veľa škrtali z pôvodného scenára. Čo vám nakoniec z neho zostalo?

„Dosť sa o tom hovorí, ale pravda je taká, že nikto vlastne presne nevie, ako film vzniká. Teda či nastane ten moment, keď sa do filmu dostane alebo nedostane duša. Takže robíme to, čo si myslíme, že sa robiť má, a čakáme na zázrak.“

Máte radi improvizáciu?

„Improvizujeme, nakrúcame rôzne varianty scén, škrtáme v strižni, meníme pôvodné zámery. To je jednoducho proces výroby filmu. A ja sa snažím byť neustále v strehu a otvorený po celé obdobie zhruba desiatich mesiacov, keď film vzniká.“

Jaromír Nohavica o vás hovorí, že ste človekom s budúcnosťou. Zároveň dodáva, že ste zakukleným muzikantom. Soundtrack Rok ďábla je podľa neho vaším albumom a film bookletom. Kým teda ste – muzikantom alebo filmárom?

„Rozhodne sa cítim ako zakuklený. Či už ako muzikant, alebo filmár. Radšej by som však prerazil z tej filmovej kukly.“

Patríte k tvorcom s rozmerom elegantného humoru. V ktorých bodoch sa spájal váš humor s vtipom Nohavicovým, Plíhalovým a Čechomoru?

„V tej základnej rovine sme naladení na rovnakú vlnu – to znamená, že niektoré veci si už nemusíme vysvetľovať. Inak si myslím, že čo sa týka vtipnosti a pohotovosti, je na tom zďaleka najlepšie Karel Plíhal.“

V jednom rozhovore ste povedali, že vo filme je výrazný motív spontánnych explózií. Ako sa vám ich režisérsky podarilo zvládnuť?

„Sú to digitálne triky, bohužiaľ, svojou realizáciou dosť nekvalitné. Počítače sa ešte majú čo učiť. Ale vlastne za to môžem ja. Takže som to príliš nezvládol.“

Často pracujete s nehercami. Nepočítate so známymi tvárami?

„Počas písania si hercov predstavujem len výnimočne. Platí to aj pre herečky. Obsadzovanie rolí prichádza u mňa pomerne neskoro. Rok ďábla bol do určitej miery reakciou na Samotářov, pri ktorých som bol niektorými hereckými výkonmi dosť sklamaný a zatúžil som po rýdzich tvárach. Po skutočných, hoci nedokonalých ľuďoch. Teraz, po Roku ďábla mám zase chuť skúsiť niečo s hercami. Je to logické.“

Ako s nehercami pracujete? Je v tom trochu aj formanovský princíp?

„Myslím, že hercov a nehercov režírujem rovnako. Snažím sa im vysvetliť, v akej situácii sa postava ocitla, a spoločne vymýšľame, ako sa má zachovať. Riadim sa pravidlom, že v hereckom prejave je menej vždy viac.“

Na svoje filmy Knoflíkáři a Samotáři sa vraj nepozeráte, ale Mňágu: Happy End či Powers si pozriete. Znamená to, že sú vám bližšie, či len preto, že sú kratšie?

„Powers má tridsať minút, tak asi preto. A v Mňáge je nejaká obrovská milosť, ktorá ma vždy dostane, hoci som to nakrútil ja sám.“

O čom bude váš pripravovaný film s názvom Nejlepší filmy našeho života?

„O ľuďoch, ktorých život ovplyvnil film. V rôznej podobe. Hlavným hrdinom je chlapec z Tadžikistanu, ktorý príde na filmový festival do Kalifornie s filmom, čo zdedil po mŕtvom kamarátovi. Vydáva sa za toho kamaráta a v USA už zostane. Je tam aj scéna vykopávok osemdesiatpäť rokov starých kulís filmu Zrodenie národa z piesku Nevadskej púšte. Japonci, ktorí rekonštruujú Easy Riders, a iné postavy. A je to aj film o tom, že film ako médium je už vlastne mŕtvy.“