Keď som pred pár rokmi ovdovela, bola som presvedčená, že už zostanem sama. Muž zahynul pri autonehode, bol to veľký šok pre mňa aj dcérku, ktorá mala vtedy päť rokov. Dlho trpela pocitmi úzkosti, trápili ju zlé sny, že som odišla aj ja. Bolo to hrozné obdobie, ktoré sme však prekonali, no o to viac sme sa na seba naviazali.

Dnes má Žanetka trinásť a donedávna sme si skvele rozumeli. Lenže pred viac ako rokom som sa v práci zoznámila s jedným mužom, tiež vdovcom. Veľmi sme si porozumeli a naše priateľstvo sa zmenilo na silný vzťah. Po rokoch som pocítila to, čo už dávno nie. Zrazu nie som na všetko sama, je tu niekto, kto ma má rád, je mi oporou. Podobné pocity má aj on. S čím sme však nepočítali, je odmietavý postoj mojej dcéry. Od prvej chvíle, čo som jej Petra predstavila, bola veľmi nepriateľská. Nesnažím sa dávať ich nasilu dokopy, ale keďže to s Petrom myslíme vážne, vzájomným stretávaniam sa nevyhneme.

Naposledy bola dcéra taká drzá, že sa to skončilo hádkou a prvý raz v živote som jej dala facku. Vtedy sa rozplakala a vyčítala mi, že ju už nemám rada a že znova prichádza o rodiča.

Neviem, čo mám robiť. Viem, že strata otca na nej zanechala stopy a ja jej nechcem ešte viac ublížiť. Nechcem však stratiť ani jeho. Zatiaľ má s dcérkou trpezlivosť, chápe, keď sa snažím byť s ňou čo najviac, na úkor našich stretnutí. Ale na druhej strane, dokedy bude taký trpezlivý? Mám výčitky aj kvôli nemu, aj kvôli dcére a bojím sa, že to napokon zničí náš vzťah.

Ako mám presvedčiť dcérku, že láska k nej a k mužovi sú dve odlišné veci, ktoré ju neohrozia? Ako pomôcť, aby k sebe našli cestu? Dá sa to vôbec? Eva

Milá pani Eva,

váš príbeh, tak ako ste ho napísali, ma dojal, pretože ste v ňom veľmi citlivo ponúkla obraz vnímavej a milujúcej matky a ženy oprávnene túžiacej po opätovnom vzťahu s mužom.

To, čo sa začína odohrávať medzi vami a dcérou, súvisí s tým, aký vzťah ste si vytvorili predtým. Smrť manžela vás zviazala silným putom. Vy ste sa snažili pravdepodobne o to, aby dcérka jeho odchod čo najmenej pociťovala, a preto ste sa jej celá oddali a naučili ju, že ste tu iba pre ňu. Súčasne, predpokladám, ona po smrti manžela znamenala pre vás jediný zmysel, a preto ste si ju pripútali celú. Vytvorili ste si tak veľmi blízky vzťah, v ktorom ste boli jedna pre druhú na sto percent. A teraz vy z toho vzťahu na päťdesiat percent odchádzate. Je preto prirodzené, že vaša dcéra reaguje, ako reaguje. Je pravdepodobné, že nerozumie, čo sa s ňou deje, ale vníma, že váš čas pre ňu sa skracuje, že vaša láska už nepatrí iba jej. Je prirodzené, že sa tomu bráni a chce, aby váš vzťah fungoval ako predtým. Je prirodzené, že má strach, že vás stratí úplne, pretože inú skúsenosť nemá. Pozná iba vzťah, v ktorom sa o vás nemusela s nikým deliť. Bráni sa tomu, útočí na "nepriateľa", uniká do plaču a smútku.

Vy máte rovnako prirodzený strach, že prídete o vzťah s dcérou, a súčasne si uvedomujete, že ste "príčinou" jej bolesti. A preto reagujete tak, že vysvetľujete, bránite sa a útočíte.

Tomuto boju, ktorý sa začína medzi vami rozbiehať, sa niekedy hovorí "vzťahový terorizmus" - v ňom jedna strana začína používať taktiku boja "ak ma miluješ, tak to dokáž," a druhá strana buď nabehne na tú istú taktiku, alebo použije taktiku "milujem ťa, a dokážem ti to tým, že sa zrieknem všetkého, čo je pre mňa dobré".

Milá Eva, to, že ste požiadali o radu, je zrejme dôsledok toho, že si to uvedomujete, a nechcete sa nechať vtiahnuť do "bludného kruhu vzťahového terorizmu" s dcérou.

Pýtate sa: Ako mám presvedčiť dcérku, že láska k nej a k mužovi sú dve odlišné veci, ktoré ju neohrozia?

Ja si myslím, že slovné argumenty ju nepresvedčia. Presvedčí ju iba život, v ktorom ona získa skúsenosť, že jej nič nehrozí, ak prichádza nový člen do vašej rodiny. To chce však čas a trpezlivosť. Pre vašu dcéru bude dobré, ak sa naučí podeliť sa o vás, pretože v živote to tak chodí, že nikdy nemôže mať nikoho iba pre seba. Myslím si, že bude pre ňu dobré, ak uvidí na vlastné oči, aký je rozdiel, keď matka miluje dcéru a keď miluje muža.

Chce to od vás citlivý prístup. Počúvajte, čo vám dcéra hovorí, a ak treba, odpovedajte tak, ako tomu rozumiete ako láskavá chápajúca matka. Nenechajte sa však vtiahnuť do situácie, aby mala dcéra nad vami takú moc, že sa jej podriadite, alebo sa necháte vyprovokovať k hnevu či fyzickému násiliu.

Druhá otázka: Ako pomôcť, aby k sebe našli cestu?

Podľa mňa je dôležitejšie, ako táto otázka, riešiť s dcérou to, ako si ona a vy predstavujete začlenenie vášho partnera do vášho spoločného života. Myslím si, že dcéra ocení, ak ju začnete brať ako partnerku, ktorá má právo spolurozhodovať o tom, ako si zariadite život a domácnosť v trojici. Iste ocení, ak sa vy dve budete rozprávať o tom, kde vidí ona obmedzenia spoločného života s novým členom vašej domácnosti, a kde vy vidíte jeho prínos.

Neriešte problémy ich vzťahu za nich, vaša dcéra a partner si musia nájsť cestu k sebe bez vašej pomoci. Máte strach, aby ste neprišli o vzťah s dcérou, ani s partnerom. Ak takýto strach prežívate, nemôžete byť nápomocná, pretože strach vás bude robiť neobjektívnou. Tak sa vám môže stať, že budete vnímaná v akejsi koalícii s jedným alebo druhým, a namiesto pomoci budete rušiť prirodzenú cestu vývoja ich vzťahu. A prirodzená cesta znamená aj konflikty, aj vyjasňovanie si pozícií, aj čas strávený mlčaním, vzájomným pozorovaním sa, a možno postupne aj smiechom a spoločnými rozhovormi.

Posledná otázka: Dá sa to vôbec?

V tejto otázke akoby ste naznačovali, že tomu veľmi neveríte, akoby ste začali ustupovať. Ja si myslím, že sa to dá, vy však tomu musíte uveriť. Musíte si začať dôverovať, že ste dcéru vychovali dobre, že je v nej dosť sily, aby sa naučila o vás deliť a aby prijala nového člena do vášho sveta. Musíte si dôverovať, že ste si vybrali partnera, ktorý si uvedomuje, že partnerstvo je o trpezlivosti pri riešení spoločných problémov. A dôverujte dcére, partnerovi aj sebe, že tento prvý vážny problém vášho vzťahu dokážete citlivo a trpezlivo vyriešiť tak, aby vás to spojilo.