India je pre Slovákov veľkou exotikou. O to je zaujímavejšie, že už takmer tridsať rokov tu pôsobí klub slovensko-indického priateľstva.
Za socializmu fungoval len Zväz československo-sovietskeho priateľstva. Bolo to v čase, keď bol svet pre Slovákov z väčšej časti uzamknutý, napriek tomu sa tu vyvinul aj jeden exotický vzťah. Začiatkom osemdesiatych rokov sa dala dokopy skupinka ľudí, ktorá založila klub priateľov Indie. A najkurióznejšie je, že funguje dodnes, pod názvom India klub.
Za takmer tridsať rokov sa všeličo zmenilo, čo však zostalo nezmenené, je obdiv Ladislava Volka k Indii. Práve on, spočiatku len ako nadšenec, klub založil a viedol ho desaťročia. S malými prestávkami, keď bol ako diplomat mimo republiky, a nenašiel sa nikto, čo by ho zastúpil. Vždy, keď sa však vrátil na Slovensko, nadviazal tam, kde prestal. Alebo oveľa ďalej, lebo naposledy bola prestávka päťročná, ale preto, že bol v Indii veľvyslancom. Vrátil sa minulý rok, v decembri bolo už prvé klubové stretnutie a India klub sa dnes opäť dáva do pohybu.
Za všetkým je žena
Kde sa u človeka, ktorý v osemdesiatych rokoch pracoval vo Filmovom ústave, vzal taký hlboký záujem o Indiu? Aj v tomto prípade platí staré úslovie - za všetkým hľadaj ženu. Jeho manželka Božena bola letuškou československých aerolínií a lietala najmä do Indie.
"Raz ma so sebou zobrala do Bombaja. Keď som sa vrátil, mesiac som nemohol komunikovať. Bol to pre mňa obrovský šok. Jednak ma ohromili kontrasty medzi biedou a špinou na ulici a perfektnými hotelmi, obrovské množstvo pamiatok, o ktoré sa nie vždy patrične starali, no zároveň bolo všetko presiaknuté duchovnom. Platili tam iné hodnoty ako v Európe, mentalita ľudí bola celkom odlišná. Bol som uchvátený."
Keď sa plný zážitkov vrátil a začal o nich rozprávať priateľom, s úžasom zistil, že na Slovensku je na osemdesiate roky prekvapujúco veľa ľudí, ktorí majú rovnaké pocity.
"Vtedy bol síce problém cestovať, ale na druhej strane existovala dohoda medzi Indiou a Československom, ktorá sa musela plniť. Takže tam chodili naši vedci, samozrejme, horolezci, a umelci. Na festivale tam bola napríklad Božidara Turzonovová, výtvarník Miro Cipár žil v Indii dokonca pol roka a hudobný vedec, etnomuzikológ Ivan Mačák sa v ich hudobných nástrojoch vyznal lepšie než mnohí indickí muzikanti. Mím Milan Sládek zase poznal ich divadlo, fotograf Pavol Breier fotil Indiu na horolezeckých výpravách. Na Slovensku síce nebola komunita Indov, no v Bratislave žil pán Zoberi, ktorý sa sem presťahoval, lebo mu učaroval slovenský folklór. Jednoducho, bolo tu dosť ľudí, ktorí mali s Indiou čosi spoločné, a tí na mňa tlačili, aby som niečo zorganizoval. Až som si povedal, prečo nie, a založil som Kruh priateľov indickej kultúry."
V prvej fáze sa okolo klubu zomkli predovšetkým intelektuáli. Prekvapujúco veľa, okolo päťdesiatky. Na porovnanie, podobný klub v Prahe mal dvanásť členov. A to slovenský klub fungoval na dobrovoľnej báze, bez vstupného a honorárov.
Od nedôvery k láske
Zaujímavé je, že Božena Volková manželovu lásku k Indii spočiatku nezdieľala. Dokonca priznáva, že za osemnásť rokov, čo tam lietala, sa jej vzťah ku krajine nevyvíjal vôbec. Brala Indiu ako čosi samozrejmé a nesnažila sa hlbšie ju spoznať.
"Kedysi boli lietadlá pomalšie a lety náročnejšie, takže v cieľovej destinácii sme pobudli vždy tri - štyri dni. Mne sa dokonca na začiatku kariéry podarilo stráviť na Ďalekom východe takmer mesiac. Práve v Bombaji sme mali hlavnú základňu, odkiaľ sme lietali do Surabaje, Jakarty, Singapuru a Jedy. Takže som to tam poznala pomerne dobre, no moje pocity boli iné než manželove. Na každého pôsobí India ináč, záleží, ako je človek otvorený, pripravený prijímať a chápať odlišnosti. Môj manžel taký bol, ja nie. Bola som mladá, neskúsená, nedostatočne sčítaná, navyše som bola ovplyvnená zážitkami kolegýň, ktoré neboli vždy pozitívne. Preto, keď manžel prišiel so správou, že pôjdeme do Indie na veľvyslanectvo, nebola som vôbec nadšená. No keďže som vedela, ako ju má rád, rozhodla som sa, že obavy prekonám a začnem si vzťah budovať úplne od začiatku, otvorená všetkému, čo tam zažijem. A Indii som prepadla aj ja."
Kamarátsky prezident
Ešte pred indickou diplomatickou misiou boli Volkovci v deväťdesiatych rokoch ako diplomati v Poľsku. Zdalo sa, že indický klub zanikne, no keď sa po tri a pol roku vrátili, priatelia ich prinútili pokračovať v práci. Do klubu sa prihlásilo množstvo mladých, ľudí, začala sa úzka spolupráca s indickou ambasádou. Dokonca, keď do Bratislavy prišiel na svoju prvú a doposiaľ jedinú návštevu indický prezident Sharma, prejavil o klub záujem.
"Mali sme na stretnutie vyhradených pätnásť minút, a po polhodine už suita nervózne ukazovala na hodiny, že má ďalší program. Veľmi sa mu u nás páčilo. Daroval nám knižky, síce v hindu, a pásky s indickou hudbou. Keď som sa stal veľvyslancom v Indii, šiel som ho navštíviť. Už to bol staručký pán, ktorý o pol roka umrel. Bol som mu aj na pohrebe."
Božské kvapky
V deväťdesiatom deviatom dostal teda Ladislav Volko šancu spoznať Indiu naozaj zblízka.
Trochu sa aj obával, lebo iné je zaujímať sa o ňu zo Slovenska a iné je tam žiť, ale napokon ponuku prijal. A neľutuje. Jeho manželka jej fluidum opisuje takto:
"V Indii majú povesť, že keď jeden z Bohov niesol nad svetom nektár duchovnej múdrosti, kde-tu mu nad niektorou krajinou spadla jedna kvapka. Iba nad Indiou kvapli až štyri. A to tam naozaj cítiť, to ju odlišuje od iných krajín. Kto raz v Indii žil, nedokáže sa jej vzdať. India je ako dieťa, ktorému odpustíte všetky chyby, milujete ju s plusmi aj mínusmi."
Manželia sa hnevajú na predsudky našincov, ktorí síce uznávajú starobylú kultúru, jogu a indickú kuchyňu, ale inak ju vidia najmä ako krajinu biedy, špiny a chorôb.
"Ziaľ, takýto obraz budujú aj niektorí novinári. Naši ľudia tam totiž väčšinou chodia absolútne nepripravení, bez peňazí, cestovanie tam berú ako úžasné dobrodružstvo, že za päťsto dolárov prejdú Indiu. Áno, dá sa to, ale ide o to, kam sa dostanete. To je, akoby ste si utvárali obraz o Slovensku cez bezdomovcov."
Treba chápať, nie súdiť
Samozrejme, v Indii je bieda, ale aj tú treba vedieť chápať.
"Indovia rozmýšľajú úplne inak ako Európania, majú odlišný systém hodnôt. My máme tendencie všetko posudzovať, väčšinou negatívne, bez toho, aby sme sa snažili pochopiť. Indovia prijímajú veci inak. Napríklad, mnohí sú strašne chudobní, žijú na ulici, nevedia, čo bude zajtra, no neboja sa budúcnosti. Hoci žobrú, žijú v prachu, vyžarujú pozitívnu energiu. Aj tí z najnižších vrstiev si nesmierne vážia kultúru, talent, vzdelanie, považujú to za niečo od boha."
"Alebo služobníctvo," dopĺňa manžela Božena Volková. "Sluhov musíte mať aj preto, že s každým človekom, ktorého zamestnáte, živíte ďalšiu rodinu. Navyše, nie sú tam odborné školy, takže vy ich vlastne vyškolíte. V našej rezidencii sme vyučili troch kuchárov, ktorým sa otvorili nové možnosti. Pritom dvadsaťpäťročného sluhu som musela učiť, ako rozbiť vajíčko. Nevedel vôbec nič o kuchyni."
Kto chce pomáhať, musí niečo mať
Keď sa Volkovci vlani vrátili domov, opäť obnovili India klub. Tentoraz sa snažia viac približovať každodenný život, tradície a zvyky. Usporiadali večer o joge, o sanskrite, o sviatku svetiel dívali, o stolovaní a indickej gastronómii. Majú však ešte jeden cieľ.
"Radi by sme pritiahli aj ľudí z biznisu, lebo Indovia sú rodení biznismani. Kým u nás, hoci máme kapitalizmus, biznis sa stále berie trochu pejoratívne, tam naopak, v najstarších védskych textoch je jedna z prvotných múdrostí, že človek najprv musí mať, aby mohol rozdávať. Indovia berú normálne, že človek musí mať peniaze, aby mohol robiť ďalšie veci, a tie peniaze sa získavajú obchodovaním. My sme tam spoznali veľa bohatých obchodníkov, ale na Slovensku narážame na nechuť voči Indii, nedôveru z niečoho, čo je iné, čo nepoznáme. Pritom tam niekoľkokrát do roka lietajú plné boeingy delegácií biznismanov z celého sveta, iné krajiny sa kvôli obchodu snažia v Indii propagovať kultúrnymi akciami, ako rok nemeckej či poľskej kultúry. Uvedomujú si totiž, aké je dôležité, aby ich spoznali. Hospodárske vzťahy sa dobre budujú na základe dôvery. My v tom stále máme veľké rezervy. Od nás tam chodí málo oficiálnych delegácií, problém je aj s propagačnými materiálmi. Potom je aj z druhej strany nedôvera. Naši bohatí indickí známi kúpili zámok vo Francúzsku, že z neho urobia kúpele. Pýtala som sa, prečo tam, prečo nie na Slovensku? A oni, a čo tam máte, veď Slovensko nik nepozná. Oponovať im je ťažko, lebo propagácia Slovenska v tých končinách závisí iba od pár ľudí z ambasády. A je to škoda."
Manželia Volkovci vedeli, že krajinu nemôžu naozaj spoznať, ak sa budú zdržiavať len na ambasáde a stretávať sa iba s diplomatmi. Snažili sa preto veľa cestovať, aby sa dostávali do kontaktu aj s miestnymi ľuďmi. Na výlet do Himalájí cestovali vlakom.
Keď Ladislavovi Volkovi vyšla kniha v hindu Žltý anjel a Budha, prišiel na jej krst aj bývalý predseda vlády Atal Bihari Vajpay. FOTO - ARCHÍV L. V.
India klub sa snaží približovať Slovákom Indiu aj cez gastronómiu. Jedno zo stretnutí bolo venované indickej kuchyni, kde indické špeciality pripravovali manželia Dixitovci, ktorí majú v Bratislave indickú reštauráciu.
