Vždy, keď prídem do Belehradu, idem navštíviť Duleho. Dule je bývalý major juhoslovanskej armády - nízky, tučný. Zamračené stelesnenie srbskej nenávisti.

Zoznámil som sa s ním v čase, keď boli spomienky na masakru bosnianskych moslimov v Srebrenici ešte čerstvé. Povedal mi, že v Srebrenici „moslimovia zabíjali moslimov“. Vysvetľoval, že srbské jednotky vyháňali moslimov a moslimovia sa zľakli, tak sa začali navzájom zabíjať.

Za roky, čo odvtedy uplynuli, bolo fascinujúce sledovať, ako mení názory a zároveň aj osobné spomienky. Tri dni po Miloševičovom páde sa Dule premenil na stelesnenú zdvorilosť a bol úžasne proeurópsky. Ako človek, ktorý sa náhle zotaví zo šialenstva. Ak sa chce od Srbska odtrhnúť aj Čierna Hora, on s tým súhlasí. „Koniec koncov,“ uisťoval ma, „Miloševič je Čiernohorec“ (podobne hovorili po roku 1945 Nemci - veď Hitler bol Rakúšan).

Pred dvoma týždňami som bol znovu v Belehrade. Každý, koho som stretol, sledoval Miloševiča. Ako sa obhajuje pred tribunálom v Haagu, ako bojuje s prokurátorkou Carlou Del Ponteovou: televízny seriál Slobo verzus Carla.

Sledoval ho aj Dule. Maródoval s chrípkou, takže ma nemohol prijať, ale svoje názory mi povedal do telefónu. Proces s Miloševičom je podľa neho hanebný. Nikdy doteraz takto neobžalovali hlavu štátu pred súdnym dvorom. Miloševič si počína skvele: „Bojuje a ja ho obdivujem. Hoci…,“ nastáva chvíľa ticha, „viete, že som nikdy Miloševiča nepodporoval.“

Zaseknutý národ

Dule opäť hovorí v mene veľkej časti Srbska. V nedávnom prieskume verejnej mienky dostal Miloševič za výkon pred haagskym tribunálom od 42 percent opýtaných známku 5 z možných piatich stupňov. Viac než dve tretiny povedali, že tribunál je voči Srbsku zaujatý a vyše polovica nevedela - alebo nechcela - povedať ani jedno miesto, kde by Srbi spáchali vojnové zločiny. Toto je národ popierajúci. Národ zaseknutý v príbehu o tom, ako sa stal obeťou. Problémom osvietených Srbov je, že proces s Miloševičom len posilňuje toto popretie a syndróm obete, namiesto, aby ho rozbil a zničil. Ľudia ako Dule, ktorí neobviňujú Miloševiča ani tak z toho, že rozpútal vojny o nástupníctvo Juhoslávie, ako z toho, že ich prehral, ho teraz sledujú, ako statočne bojuje za Srbsko proti svetu, ktorý ho prenasleduje. Existuje dokonca nebezpečenstvo odporu voči reformnej srbskej vláde, ktorá ho do Haagu vydala.

Ide o spravodlivosť

Znamená to, že je proces chybou? Iste nie. Dá sa dúfať, že užitočným vedľajším účinkom bude konfrontácia Srbov s hrôzami, ktoré sa za posledných desať rokov páchali v ich mene. To však nie je hlavný zámer.

Tým je stanovenie medzinárodnej normy a precedensu, podľa ktorého budú všade a vždy stíhať mimoriadne závažné zločiny, známe ako vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti. Žiaden führer ani duce, žiaden Pinochet, Amin či Pol Pot by sa už nikdy nemal cítiť bezpečný pred medzinárodným právom. Môže to trvať celé roky, ale svet vás dostihne a prinúti skladať účty.

Z tohto dôvodu musí byť súd absolútne nestranný. Carla Del Ponteová vyšetrovala počínanie členov Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) a očakáva sa, že budú nasledovať obžaloby. Prokurátori tiež skúmali bombardovanie NATO, ktorého obeťami sa stali civilisti, ale dospeli k záveru, že nešlo o vojnové zločiny. No keďže sú tu zatiaľ len dva medzinárodné tribunály, pre bývalú Juhosláviu a pre Rwandu, podozrenia z predpojatosti tu budú stále.

Takže potrebujeme nový medzinárodný trestný súdny dvor OSN a potrebujeme najmocnejší štát na svete Spojené štáty, aby sa pridal a podrobil sa jeho jurisdikcii.

Ako sa vyrovnať so zodpovednosťou

Aj keby sa tak stalo, pochybujem, že proces, ktorý teraz prebieha v Haagu, zasiahne Srbov tak, akoby sme si želali. Niektorí tvrdia, že z dlhodobého hľadiska dôkazy, ktoré predloží súd, napokon presiaknu do národného vedomia. Prinajmenšom určité fakty bude ťažké poprieť.

A je pravda, že dnešní študenti sa ešte vždy učia o nacistických zločinoch zo záznamov norimberského tribunálu. Zároveň je však pravda aj to, že norimberský proces vyvolal v povojnovom Nemecku presne ten druh obrannej reakcie, aký vidíme dnes v Srbsku. „Spravodlivosť víťaza“ nie je najlepší spôsob pre porazený štát, ako sa vyrovnať s vlastnou dejinnou zodpovednosťou.

A aký je najlepší spôsob? Podľa mňa znie odpoveď nasledovne: dobre zostavená komisia pravdy. To je model vyskúšaný v Čile a Juhoafrickej republike. Národ je postavený zoči-voči vlastnej zodpovednosti.

Srbsko už má komisiu pravdy. Zvolal ju srbský demokraticky zvolený prezident Vojislav Koštunica. Je to však čudný typ komisie pravdy. Tvoria ju prevažne učenci poverení historickým skúmaním celého zložitého rozpadu bývalej Juhoslávie.

Koštunica: Nechceme páčivý seriál

Dejiny sa píšu v Haagu a Srbi musia zasiahnuť. Potrebujú istotu, že sa píšu správne, povedal mi Koštunica, keď sme sa rozprávali počas mojej nedávnej návštevy. Tým „správne“ myslel presne.

A tu je ten háčik - Srbom ide o to, aby za účasť na tragédii niesli spravodlivý diel viny aj ostatní, či už sú to Chorváti, Bosniaci, Američania, alebo Briti. Koštunica sa nesnaží o verejné predstavenie, akým sa komisia pravdy stala v Juhoafrickej republike - s dramatickými konfrontáciami obetí s trýzniteľmi, slzavými priznaniami tajných policajtov, zmierením, na aké vyzývali a aké sa dokonca podarilo zinscenovať arcibiskupovi Tutuovi.

„Nie,“ hovorí Koštunica, „nechceme páčivý seriál.“

Pripadá mi to nesprávne z dvoch hľadísk. Po prvé, základný morálny východiskový bod štátov vyrovnávajúcich sa so zložitou minulosťou by mal byť postavený takto: sústreďte sa na to, čo urobili vaši ľudia, nie na to, čo vám urobili ostatní. Pripúšťam, že tento postup komplikuje rozpad bývalej Juhoslávie na mnoho štátov.

Ale princíp ostáva zachovaný: Srbi by sa mali vyrovnať s tým, čo Srbi urobili druhým (a tiež svojim krajanom), Chorváti s tým, čo urobili Chorváti, Bosniaci s tým, čo urobili Bosniaci, a áno, Briti s tým, čo sme urobili my, alebo s tým, čo sme neurobili - za posledných hrozných desať rokov na Balkáne.

Koštunicovo nie po druhé - je to nesprávne, pretože emotívne verejné divadlo, hoci aj „páčivý seriál“ v štýle juhoafrickej komisie pravdy, potrebujete, aby sa prelomili nesmierne silné psychologické bariéry popierania. Tieto bariéry sú zvlášť odolné, keď sa ľudia cítia obeťami dejín tak ako väčšina Srbov. Ako totiž môže byť obeť páchateľom?

Až americký páčivý seriál Holokaust nakoniec presvedčil obyčajných Nemcov, zosobnením a zdramatizovaním, o hrôzach holokaustu. Dnes majú Srbi jeden historický seriál na obrazovkách: predstavenie Slobo a Carla v Haagu. Súrne však potrebujú ďalší: zobrazenie skutočnosti z domácej produkcie. Až keď ho dostanú, začnú sa ľudia ako Dule vyrovnávať s faktami a rozpomenú sa.

Autor: Oxford(Autor je politológom a publicistom)