Aforista, epigramatik, básnik, textár, dramatik a prekladateľ Tomáš Janovic (1937, Bratislava) vyštudoval slovenčinu a dejepis. Z kníh: Život je biely holub, Podpisy analfabetov, Rozprávkové varechy, Óda po zet, Moje najmilšie hriechy, Najsmutnejšie anekdoty, Okrídlená klietka (s Pavlom Vilikovským), Dostal rozum, Nikoho nezabije, Je taký. FOTO SME - PAVOL MAJER
S Tomášom Janovicom o jeho najnovšej knihe Maj ma rád, o kradnutí, vzdychajúcej necelebrite, vyhrievaní sa na výslní a slovenských špecifikáchTOMÁŠ JANOVIC kedysi na margo svojho epigramu "Orol tatranský - nepokúša sa / vyletieť z klietky / lebo verí že klietke / narastú krídla," povedal, že naším nešťastím nie je klietka, ale tá nepochopiteľná viera. Vo svojej najnovšej knižke Maj ma rád, z vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu, nás na základe čítania zo slovenských dejín pre zmenu utešuje poznaním, že "naletieť môžu iba tí / čo majú krídla".
Predtým náš orol nechcel lietať a teraz už vari ani nemá krídla. Čo sa stalo, kam to spejeme?
"Vraciame sa do normálu, a to je vždy ťažké. Lietame aj 28 hodín denne, lebo demokracia so svojou možnosťou voľby nám dáva poriadne zabrať. Napríklad: kedysi vyšli jediné oficiálne Dejiny Ruska a Sovietskeho zväzu. A dnes sú kníhkupectvá zavalené literatúrou o Rusku, o boľševizme, o pravosláví, o Stalinovi a my sme bezradní. Čo čítať? Čomu veriť? A tak lietame od jednej knihy k druhej. Kakoj chaos!"
A pritom, ako píšete, najprv chceme miesto na slnku a potom na výslní. Svedčí to o našich schopnostiach, že to ide aj bez krídel?
"Človek je úžasne prispôsobivý. Ak to nejde s plutvami, použijeme krídla. Ak nie sú po ruke krídla, vyskúšame iný spôsob prežitia, povedzme svinstvo. Ale musí byť dobre zaplatené - nám predsa vždy ide o morálku."
Ako je ďaleko zo slnka na výslnie?
"Jajkele sa rozpráva s Bohom: Pane, si všemocný, prečo mi nevybavíš 15 minút slávy? Lebo zajtra by si chcel 30 minút! A to je odpoveď na otázku. Mať miesto na slnku je síce fajn, ale vyhrievať sa na výslní aspoň tých warholovských pätnásť minút, to je super. A už len malá poznámka na okraj: žiaľ, často zabúdame, že bratislavské výslnie nie je to isté ako výslnie manhattanské."
Maj ma rád - z knihy sa dozvieme, že aj takto vyzerá láska po našom. Je to slovenské špecifikum?
"Naším špecifikom v odbore ,láska' je skôr: každý chce s každým vyjebať."
Odvolávanie sa na slovenské špecifiká asi dosiahlo svoj vrchol v povestnom výroku z poslaneckých lavíc, že na Slovensku je to tak. Dá sa tým zdôvodniť alebo obhájiť naozaj všetko?
"Opäť ponúkam príklad. Pán v reštaurácii vylizuje tanier a vy sa naňho prekvapene zadívate. A on: Zákon mi to nezakazuje! Má pravdu. Na druhej strane - tam, kde na všetko treba zákon, dá sa všetko zdôvodniť alebo obhájiť."
Okrem titulného odkazu Maj ma rád je v knižke najkratším textom aforizmus Bigotný ateista. Máte v zásobe ešte aj kratší?
"Nemám. Iste uznáte, že táto odpoveď je ešte kratšia ako môj dvojslovný aforizmus."
Jedna z vašich rád vraví, že keď okolo nás miznú miliardy, treba v rámci zachovania duševného zdravia potiahnuť aspoň v kaviarni kávovú lyžičku. Nie je dnes bezpečnejšie radšej zobrať tie miliardy?
"Je. Oveľa bezpečnejšie. Preto nikomu neodporúčam ukradnúť v kaviarni kávovú lyžičku. To bol iba taký pokus o vtip."
Svojou tvorbou potvrdzujete, že Slováci majú zmysel pre humor. A slovenčina tiež, veď ako pripomínate - nehovoríme vyvraždiť, ale vyhladiť. To však asi nie je príklad toho láskavého kukučínovského humoru. Kam sa podel, je ešte?
"Láskavý Kukučín je dávno za horami - za dolami. Zostal len bonmot Štefana Moravčíka: Keď (ešte)báčik z Chocholova umrie..."
Môže alebo má byť aforizmus či epigram vôbec láskavý?
"Odpoviem citátom: Necelebrita vzdychá pod celebritou: Veď ja si vás ani neza-súložím! Aj teraz mi pri tejto mojej starej smutnej anekdote vypadla z oka slza, a to ma nedojme hocičo."
Soľ je pre vaše zdravie škodlivejšia ako zlato. Na základe tohto, iste pravdivého faktu konštatujete zásadnú vec, že ľud sa môže aj mýliť. Je to pre nás varovanie alebo nádej?
"Mýliť sa je ľudské. Pred neomylnosťou berme nohy na plecia."
