Mám takú trojmesačnú periódu. Ide o darovanie krvi. Každé tri mesiace mi sestričky cucnú nejaký ten pollitrík a ja mám potom chvíľku pocit, že som získal dobré body u niekoho tam hore. Jasne, že už o pár sekúnd, sú v háji, pretože ich požerie zástup zlých bodov, za všetky tie sprostosti, čo som povyvádzal.

Dnes to na mňa prišlo opäť. Večer som popil dáke hektolitre tekutiny, nech sa to zo mňa leje ako z vodopádu. O pol deviatej som nastúpil k okienku v ružinovskej transfúznej stanici, vypísal papiere a čakal, kedy to na mňa príde a ja pustím žilou.

Po chvíľočke čakania do ofisu sestričiek dokrivkal pán doktor. Niežeby som načúval cudzím rozhovorom, ale... a vlastne načúval som. Čo iné sa tam dá robiť, okrem pozerania argentínskej ságy v TV.

Z doktorovho monológu bolo jasné, že súrne potrebujú krvné doštičky pre pacienta s leukémiou a darca im na poslednú chvíľu odriekol. Prišiel sa spýtať, či náhodou niekto z klasických "krvákov" (darcov krvi) nechce pustiť do obehu zopár svojich doštičiek. Do úvahy pripadajú "Áčka" alebo "nuly". Sestrička po krátkej úvahe zhodnotila situáciu, že "Áčka" nie sú, ale že tam sedí jedna "nula" a ešte k tomu negatívna (Rh-negatív). JA.

Vtedy doktor vyriekol úžasnú vetu. "Fajn, spýtajte sa ho, prosím, a ak sa bude báť, tak si tam ľahnem ja."

Samozrejme, že som povedal áno. Bolo tam naokolo toľko ženských, plus sestričky, že sa z toho nedalo vyzuť. Viac ma však zobralo to, že doktor v snahe zachrániť pacienta si ochotne ľahne na odber sám. Neviem, k čomu z reálneho života by som to prirovnal. Ako keby murár, ktorý vám muruje váš dom, povedal, že on vám tie tehly zaplatí, keďže vy na to nemáte. Vedel by, že vaša rodina potrebuje súrne strechu nad hlavou, ale vy nemáte nikoho, kto by vám finančne pomohol.

Sám odber bol v úplnom poriadku. Fakt nič drastické. Hodinku a pol som si poležkal, krv mi prúdila sem a tam a argentínska sága sa napočudovanie skončila tiež dobre.

Možno som dnes získal dobré body, zdajú sa mi však akési menšie oproti tým, ktoré dostáva pán doktor možno aj každý deň.

basila.blog.sme.sk

Autor: Martin Basila