Som akýsi nervózny. Prečo je tu tak pusto? Znovu sa porozhliadnem. Odrazu vidím, ako ku mne skacká malý, nie viac ako päťročný blondiačik. Ruky má za chrbtom, akoby tam skrýval ten najväčší diamant na svete. Zastal kúsok odo mňa a skúmavo si ma premeriaval. Po chvíli sa mu rozžiarila celá tvár. "Ahoj, ja som Peťko. Ako sa voláš ty?" Usmial som sa: "Ja som Dávid." Ešte dve, tri vety a som za vodou. Poznáte to. Nové zamestnanie. Najdôležitejší je vždy začiatok. "A aký poklad to skrývaš za chrbtom?" spýtal som sa položartom. Nato sa chlapec, ešte stále usmievajúc, otočil a mne sa naskytol šokujúci pohľad na pevne zviazané ruky. "Tak chlapče, vitaj na detskej psychiatrii," hovorím si polohlasom a idem radšej nájsť sestričku.

S Peťkom som sa neskôr spriatelil. Bol to veselý chlapec a vždy, keď mal zviazané ruky, bol spoločenský a medzi deťmi veľmi obľúbený. Raz, keď boli deti v herni, Peťo všetkým odporučil skákanie zo skrinky. Keď sa deti podľa jeho návodu začali veselo zabávať, sám sa postavil na vyššiu skrinku za ne a cikal dolu. S Peťom bola večne skvelá zábava. Jedinou podmienkou bolo, že musel byť zviazaný. Inak bol životu nebezpečný (A to hovorím smrteľne vážne !). Od doktorky som sa neskôr dozvedel, že ruky chce mať zviazané preto, lebo kým bol doma, zväzovali ho rodičia vždy, keď vyvádzal. Teraz už má tento typ riešenia taký vžitý, že keď náhodou zviazaný nie je, je veľmi nervózny a agresívny. Naučil sa nerobiť zle a neubližovať len vtedy, keď je spútaný hrubou silou.

Nemôžem si pomôcť, ale tento príbeh mi príde ako upozornenie, čo môže spôsobiť riešenie problémov za pomoci násilia.

Autor: Dávid Králik