Benešovými dekrétmi sa bude zaoberať aj Európsky súd pre ľudské práva. Obrátil sa naň švajčiarsky občan, ktorého rodina na základe dekrétov prišla v roku 1945 o majetok v Česku. „Očakávam, že súd rozhodne na budúci rok,“ cituje denník MF Dnes advokáta Felixa Nevřela.
V júli 1945 skonfiškoval Národný výbor v Kamenici nad Lipou majetok Richarda Geymüllera, majiteľa tamojšieho zámku. Postupoval presne podľa dekrétov, označil majetok za nemecký a skonfiškoval ho.
Geymüller nebol Nemec, ale Švajčiar a nebol ani kolaborantom. Švajčiarsko nebolo vo vojne nepriateľským štátom, ale neutrálnym. Geymüller poslal sťažnosť na vtedajší správny súd, ktorý v októbri 1948 zrušil obvinenie z kolaborácie. Ale vzhľadom na pomery v Československu po komunistickom prevrate súd nemal odvahu zmeniť rozhodnutie o konfiškácii.
Po roku 1992 sa začal Geymüllerov dedič usilovať o navrátenie zhabaného majetku. Krajský súd v Českých Budějoviciach jeho nárok zamietol a sťažnosťou sa odmietol zaoberať aj Ústavný súd. „Myslíte si, že štát tento krok obháji?“ pýta sa Nevřela. Ak by uspel, európsky súd by najskôr spochybnil verdikt Ústavného súdu a nariadil českej vláde, aby Geymüllerovi vyplatila odškodné, ktorého výška môže ísť až do miliónov, píše denník.
Právnici citovaní MF Dnes však pochybujú, že by súd pre ľudské práva mohol spochybniť aj samotné Benešove dekréty. Môže sa totiž zaoberať iba tými rozhodnutiami, ktoré padli po roku 1992, teda po tom, ako Česká republika pristúpila k príslušným medzinárodným dohodám. Môže nanajvýš spochybniť rozhodovanie súdov v posledných desiatich rokoch a vyvolať nepriamy tlak – napríklad aby súdy posudzovali podnety proti dekrétom starostlivejšie.
Európsky súd dal už v predchádzajúcich verdiktoch najavo, že povojnové rozhodnutia o zhabaní majetku v rôznych krajinách považuje za jednorazový akt, ktorý už dnes nemôže znovu otvárať. (mar)
