Na dva mesiace som sa presťahoval na vidiek. Žijem v dome, pri ktorom je statok s koňmi, košiarom, troma psami a hydinou. Zvieratá majú svojho profesionálneho opatrovateľa, takže sa o ne nemusím zvlášť starať, iba občas venčím labradora a jazvečicu. No keď som sa včera vrátil z Bruselu, ktorý je dvadsať kilometrov severným smerom, majiteľka ma poprosila, aby som jej pomohol presťahovať ovce z voľného výbehu do stodoly, lebo skoro všetky sú tehotné a čoskoro potrebujú rodiť v teple. Prvé jahňa už v noci prišlo na svet, čo sa oslavovalo takmer ako narodenie dieťaťa.
V ten deň napadlo desať centimetrov snehu, v Belgicku nevídaná vec. Dostal som pokyn nabrať do vedra potravu a vyrazili sme ku košiaru. Len čo som deväť oviec zbadal, bolo mi jasné, že sú v poslednom štádiu tehotenstva. Boli fakt obrovské, veľmi nervózne a vystrašené. Kto by nebol, keby mal z jeho útrob o pár dní či hodín vyjsť trojkilogramový zakrvavený tvor s kopytami? Navnadil som ovce na voňavú stravu a skutočne sa za mnou v húfe dali do pohybu. Majiteľka s jahniatkom v rukách aj ja sme si mysleli, že máme vyhrané.

Lenže vtedy čierna (príznačné!) vodkyňa bieleho stáda zbadala, že na konci dvora sú pootvorené jedny dvierka. Ovce sa šialene rozbehli, zrejme s vidinou vytúženej slobody. Jedine čerstvá matka jahňaťa zostala pri zmysloch a na mieste. Zato ostatné ovce utekali ako o život! Vôbec som nevedel, že tieto na pohľad toporné a lenivé zvieratá dokážu nabrať takú rýchlosť. Chytal som ich, ale sú silné a veľmi tvrdohlavé. Dostali sa až na cestu, po ktorej chodievajú autá, pričom na čerstvom snehu a ľade sa brutálne šmýkali. Chaos sa stupňoval.
Vtedy som pochopil, že ich skutočným cieľom nie je duchovná vzbura proti otroctvu, ale asi kilometer vzdialený vedľajší statok, kde sídlia ich kamoši - barani. Keď som ich konečne predbehol, zistil som, že ich priazeň sa dá opätovne kúpiť tak ľahučko ako u zbehnutých poslancov - stačí natiahnuť ruku a mať v nej niečo hodnotné. Návrat späť a roztrieďovanie do stajní zabrali vyše hodiny. Bol som mokrý ako myš a zmorený od únavy. Tešila ma však prekvapivá, no upokojujúca myšlienka, že ak už život v slobodnom povolaní nebudem finančne zvládať, ešte vždy môžem byť pastierom...