Do muzikálu Klietka bláznov v réžii Jozefa Bednárika skúša úlohu pani senátorky. Alternuje s Majdou Pavelekovou a je to pre ňu, ako hovorí, trošku ťažké. Majde stačí otvoriť oči a ľudia sa už smejú. O režisérovi tvrdí, že ho "žerie". Moderuje televíziu reláciu STV Šlágerparáda. Slovenská speváčka a nemecká podnikateľka Eva Máziková.

Ste bezprostredná, je to povahou alebo ide o profesionálnu snahu?
Jasné, človek sa to aj naučí. Ja však mám celkovo rada pohodu, vždy túžim, aby sa všetci bavili. Možno je to dané aj mojím znamením - som Škorpión, alebo je to len vec energie. Asi mám  aktívnejšiu štítnu žľazu. (Smiech.)  Keď sme v spoločnosti a nastane chvíľka ticha, začnem sa potiť a  chcem zachrániť situáciu. Začnem rozprávať vtipy a už je dobrá nálada. Samozrejme, ak sme v spoločnosti, kde je dôležitý môj manžel, viem sa posunúť do ústrania. Vykuknem iba sem-tam. Hovorí sa o mne, že ľudí tlačím k stene. Je bežné, že som stredobodom pozornosti, ale vedome sa o to nesnažím.

O Nemcoch sa hovorí, že sú chladní. Vy máte nemeckého manžela a v Nemecku aj žijete. Pospomínajte, ako vás tam prijali?
Žijem v Bavorsku pri Mníchove a tam sú Nemci úplne iní. Milí, príjemní, radi sa zabávajú. Samozrejme, zopár dám mi závidí, pretože my Slovenky sme aj na nemecké pomery šikovné a máme vynikajúci kredit. Vieme upratovať, dekorovať, dokážeme sa zabávať, sme šarmantné a máme vkus. To tam mnohé ženy postrádajú. Napríklad, medzi moje hobby patrí kachličkovanie, murárske práce, sama si udržiavam záhradu. Ale keď manžel povie, že o šiestej večer ideme na prezentáciu, mám upravené nechty aj vizáž a opäť sa zo mňa stáva dáma. Nemka by lakonicky povedala: "Ách, bolí ma hlava, mám migrénu."

V čom si myslíte, že sa odlišuje váš život v Nemecku od toho, ktorý by ste boli eventuálne viedli doma?
To netuším. Vydala som sa a odišla do Nemecka už v roku 1974. V podstate som od šestnástich rokov spievala stále vonku, doma som bola minimálne. S emancipáciou sme si vybojovali aj veľmi veľa roboty. V množstve práce sa život v Nemecku a tu asi neodlišuje, akurát azda my, ktorí žijeme v zahraničí, máme viac pohody. Keď sa ma niekto opýta ako sa mám, odpoviem - rýchlo. Ale som na to zvyknutá a dodáva mi to energiu.

Viac pohody - viac peňazí?
Samozrejme, že svetom vládnu peniaze. Ak ich máte, môžete si dovoliť väčšie pohodlie. Raz do týždňa mám upratovačku, môžem si dovoliť maséra, pravidelne chodievam na kozmetiku...

Veď aj sama vlastníte kozmetické salóny?
Dva. Ale sama si kozmetiku nemôžem robiť a nemám rada, ak mi moje dámy ošetrujú pleť. Nepotrebujú vedieť, kde má šéfka vyrážky. Takže radšej navštevujem kamarátky alebo tu v Bratislave moju pani Kamanovú.

Pohoda, uvoľnenosť, trochu extrémnosť . Nie je za tým okrem peňazí aj uvoľnenejší systém, v ktorom žijete?
To by som nepovedala. Vždy som bola dynamická, energická, vždy som išla nadoraz. Teší ma moja tunajšia obnovená kariéra. Azda som chytila posledný dych. Netvrdím, že si občas nepoplačem, keď mi ľudia ublížia alebo keď som unavená. Vtedy počúvam a čítam klasiku, odpočívam po boku môjho pokojného manžela alebo sa hrám so svojimi dvoma mačičkami.

Poznáte aj osobne niektoré nemecké alebo rakúske spevácke hviezdy?
Všetkých do radu. Josephine Bakerovej som požičiavala mikrofón. Osobne poznám mnohé nemecké a rakúske celebrity.

Ako často chodievate na Slovensko?
Od decembra minulého roka som tu bola každý týždeň alebo každý víkend. Od domu je to iba päťsto kilometrov, takže buď sedím pohodlne vo vlaku alebo ma odvezie manžel. Cestovanie mi neprekáža, považujem ho za príjemne strávený čas. Iba môj dvadsaťtriročný syn Benjamin sa ma občas v telefóne opýta, či sa naňho ešte pamätám. (Smiech.)

Hovorí sa, že váš nemecký manžel je dosť žiarlivý. Čo je na tom pravdy?
Peter je strašne žiarlivý, ale aj ja. Obaja sme žiarliví Škorpióni, ale nie chorobne. Po toľkých rokoch manželstva treba byť opatrný, človek ani to kura nechce jesť stále. Ak manžel o nejakej žene povie, že je dobrá, podrobne si ju prezriem. Aspoň sa usilujem, aby medzi nami nevymizlo napätie. Marcela Laiferová mi raz pri nakrúcaní Šlágerparády povedala: "Ten tvoj muž ťa ešte stále tak žerie!" Áno, je to pravda, pretože takto naživo ma pri práci predtým nevidel.

Takže si aj sama uvedomujete, že vás "žerie"?
Stále ma ľúbi, každý mesiac od neho dostávam sto ruží alebo sto kálií. Každý týždeň ma obdarúva drobnými darčekmi. Raz je to parfém, inokedy prádlo. Minule, keď som sa vracala domov, prišiel mi naproti až do Salzburgu, aby sme boli spolu o hodinku dlhšie. Čakal ma na stanici s červenou ružou, posadil ma do auta, zaviazal mi šatku okolo očí, aby som nevidela, kam ma vezie, a odviezol ma do hotela Sacher. V salóniku už boli pripravené strieborné svietniky, na stole ruže a pohárik šampanského. Aj on robí čo môže, aby čaro nášho vzťahu nevyprchalo.

Ako ste sa vlastne zoznámili?
Na jednom posedení. Asi sme sa hľadali, a preto sme sa našli.  Dlho sme sa však dávali dokopy, tvrdil, že si myslel, že skôr padne Leningrad ako ja.

Čo vám najviac chýbalo z domova, keď ste odišli do Nemecka?
Všetko. Dokonca aj vôňa Slovnaftu. Hoci som často chodila von, vždy som vedela, že sa vrátim domov. Vydala som sa, nevedela som variť, z domácich prác som takmer nič neovládala, stále som telefonovala domov mame. Až keď sa mi narodil syn, začala som sa tam cítiť ako doma.

Pozná tam niekto slovenský film v ktorom ste nezabudnuteľná - Pacho, hybský zbojník?
Mám videokazetu, ktorú naši priatelia poznajú. Inak nik. Som rada, že som dostala túto maličkú úlohu. V nej vyzerám ako typická Slovenka. Doma som si dokonca urobila slovenskú izbu, ešte aj servítky sú tam zo Slovenska. V posledných rokoch vraj pravidelne na Vianoce uvádzajú toho nášho Pacha. Tak som sa stala "klasičkou."

Ako vás prijali bývalí kolegovia na Slovensku, keď ste sa začali po revolúcii vracať domov?
To je ťažké. Všetci sa zľakli.

Prečo?
V šoubiznise je to tu také zabehané. Každý má svoju úlohu a miesto. Mojou prítomnosťou sa priestor opäť zúžil. Šlágerparádu mohla pokojne moderovať iná dáma, nie? Istý populárny spevák mi ale na margo Šlágerparády povedal, že nečakal, že to po tých rokoch dokážem. Ja mám ale naozaj veľa energie. Aj na mojich koncertoch sa ľudia skvelo zabávajú, darí sa mi urobiť atmosféru - skáčem medzi publikum, leziem po stoličkách a usporiadatelia mi okamžite ponúkajú ďalšiu prácu. Každá konkurencia osvieži.

Aký máte zo Šlágerparády pocit vy sama?
Už teraz veľmi dobrý. Zlepšila sa scéna aj účinkujúci. Chceme ľuďom spraviť radosť, aby si s nami zaspievali a v duchu sa vrátili do čias mladosti. Hoci je to relácia skôr pre strednú generáciu, včera som dostala list od osemnásťročného mládenca. Vraj je môj dlhoročný obdivovateľ! Nie je to úžasné?!

Veď je mladší ako môj syn.
Ešte na vás robotníci na ulici pískajú, keď idete okolo?
Áno, nech pískajú stále. To znamená, že som ešte dobrá. Minule tiež pískali, lialo, lístie bolo vlhké,   pošmykla som sa a na pravej nohe mi praskol meniskus. Tvárila som sa, že to nebolí a oni si mysleli, že pre nich robím divadielko.

Máte nejaký nesplnený životný sen?
Veľmi sa túžim stať babičkou. Kým ešte vládzem, kým mi slúži zdravie, pamäť a sila.

Autor: Barbora Laucká / Foto: Mária Kušnírová