ale aj tvorivou dielňou či ateliérom mnohých z nich. Mladý Picasso býval na Montmartri, ale nič mu nebránilo chodiť za svojimi priateľmi Apollinairom, Maxom Jacobom či Alfredom Jarrym na Montparnasse. A naopak, oni chodili za ním. Pri jednej šálke kávy a absinte písali manifesty, vytvárali nové smery, zakladali spolky. Väčšina umelcov, ktorých diela sú dnes hodnotené v astronomických sumách, často nemala ani na nájom. Kaviarne boli ich prechodným domovom. Dokázali v nich presedieť celé hodiny. Mladučký Jarry, ktorého podkrovný byt bol vraj taký nízky, že v ňom mohol iba sedieť, dostával krídla po pár absintoch a osadenstvu kaviarne prednášal celé pasáže zo svojho Kráľa Ubu. Na začiatku dvadsiateho storočia prišiel do Paríža i talentovaný taliansky maliar Modigliani. Vraj býval niekedy neznesiteľný keď si vyberal spomedzi kaviarenských hostí predlohy hodné portrétovania.

Chápaví kaviarnici na Montparnasse zväčša vedeli, že umelcom lieta vo vreckách viac prachu ako peňazí. Vynikal medzi nimi Victor Libion, o ktorom píše Václav Fiala v knihe Umelecký Paríž. Na začiatku 20. storočia kúpil predmestskú krčmu a obchod s obuvou. Spojil ich, prestaval a otvoril Café Rotonde. Veľmi skoro sa z nej stala vyhľadávaná kaviareň s kozmopolitnou spoločnosťou. Vo viacerých knihách sa spomína Hemingwayov výrok, že nech ste taxikárovi povedali akúkoľvek montparnasskú adresu, vždy vás zaviezol pred Café Rotonde. Čašníci v tejto kaviarni mali podľa Fialu kuriózne pokyny - napríklad nesmeli tlačiť návštevníkov k ďalšej objednávke, aj keď sedeli pri jednej káve niekoľko hodín. Z množstva croissantov, ktoré zjedli, im mohli naúčtovať len dva. "Ak niekto v kaviarni zaspal, nesmeli ho budiť a ráno mu mali priniesť horúcu kávu a rožky na účet podniku," píše Fiala. Uvádza ďalej, že káva s mliekom mala úplne špeciálne postavenie v umeleckom živote Montparnassu tých čias: "Kaviarenskí hostia, ktorí mali hlboko do vrecka, vedeli, že im káva vydrží dlho, pretože len málokedy bola taká dobrá, aby ju vypili naraz. Bola skôr zámienkou a znamením pre čašníkov, že majú právo sedieť na terase alebo vnútri kaviarne, rozprávať sa s priateľmi, dať si priniesť listový papier a pero, prípadne skicovať zaujímavých hostí."

Všade dobre, v kaviarni ...

K najnavštevovanejším kaviarňam na Montparnasse patrili okrem Café Rotonde najmä Dôme, Coupole či Closerie des Lilas. Práve v nej sa koncom dvadsiatych rokov minulého storočia stretával aj Jean Paul Sartre so Simone de Beauvoir. V. Fiala píše, že keď Sartre nemal peniaze, nechával Simone ako zálohu, kým ich nezohnal.

Montmartre je ďalším miestom, kde niet štvorcového centimetra, v ktorom by neboli stopy umelcov. Naozajstných, skúšajúcich šťastie, aj neúspešných. Na Montmartri patrili k najnavštevovanejším a najvychýrenejším kabaret Bateau - Lavoir či Lapin Agil. Okrem kávy, vína, absintu a iných mokov viac či menej mútiacich hlavu v nich výtvarníci nachádzali námety pre svoju tvorbu. Buď len tak kreslili zaujímavé typy sediace pri vedľajších stoloch, alebo zachytávali dušu kaviarne na papier či plátno. Preto je v tvorbe mnohých motív kaviarní, kaviarničiek a ľudí v nich taký častý.

Oči plné príbehov

"Kompozícia je geniálna," píše o Degasovom obraze Absint Ingo F. Walther v knihe Impresionizmus: "Mramorové tabule stola uzatvárajú postavy do ich (sociálnych) pozícií, odsúvajú ich do pozadia a sugerujú pozorovateľovi, že sa na ne len náhodou pozrel od vedľajšieho stola. Cítime účasť s chmúrnou beznádejou ženy ignorovanej svojím spoločníkom, ktorá sa chladne a rezignovane pozerá do prázdna, pokým on úplne nezúčastnene poťahuje z fajky," dodáva. Presvedčivosť apatie postáv priam kričí z obrazu. Potom nám však pán Walther objasní, že to nie je vôbec náhodné objavenie smutných ľudských osudov, ale Degasom veľmi cielene pripravená kompozícia, v ktorej mu asistovala herečka Ellen Andréeová a dobromyseľný bohém Marcel Desboutin v kaviarni Nouvelle Athénes. Degas a jeho priatelia tam sedávali pravidelne. Aj Gustave Caillebotte si v roku 1880 vybral jedného známeho ako model na maľovanie obyčajného návštevníka kaviarne na Montmartri. Podľa F. Walthera v psychológii drsného, ale dobrosrdečne prešibaného malomestského typu prekonal dokonca Maneta. Inžinier, staviteľ lodí, majetný a nezávislý Caillebobotte sa stretával s Degasom, Renoirom a ďalšími v nielen v parížskych kaviarňach. A tešil sa, keď maľoval.

Známa tančiareň a kaviareň Le Moulin de la Galette, ktorej život hneď dvakrát zachytil na plátno Renoir, ponúka množstvo príbehov. Hemží sa množstvom tancujúcich, diskutujúcich, prizerajúcich sa. Veľký stojan na plátno mu k tančiarni pomáhali nosiť priatelia, iní mu zas verne pózovali. Ilúzia popoludňajšej pohody, lascívnosti či iskrenia je majstrovská. A len tak mimochodom, v roku 1990 menšiu verziu obrazu z roku 1876 vydražil v newyorskej aukčnej sieni Sotheby`s za 78 miliónov dolárov japonský papierenský magnát.

My, obyčajní smrteľníci sa na najsilnejšie príbehy chodíme pozerať do galérií. A potom v kaviarni pri šálke kávy si o nich rozprávame. A je to fakt fajn.

Eva Reiselová

Reprodukcie Z knihy

Ingo F. Walther: IMPRESIONISMUS