Na Novom Zélande sa politika stala rýdzo ženskou záležitosťou. Po víkendovom vymenovaní Silvie Cartwrightovej do funkcie generálnej guvernérky získali ženy všetky ústavné funkcie v štáte. Ako píše denník The New Zealand Herald, byť mužom a bojovať o politickú moc sa stalo zárukou nezamestnanosti.
Prvou v poradí je anglická kráľovná Alžbeta – symbolická šéfka Nového Zélandu, po nej nasleduje labouristická premiérka Helen Clarková, ďalej už spomínaná guvernérka Silvia Cartwrightová, predsedníčka ústavného súdu Sian Eliasová a reťaz moci uzatvára ministerka spravodlivosti Margaret Wilsonová. Muži nemajú budúcnosť ani v komunálnej politike, pretože v Aucklande – najväčšom meste v krajine – šéfuje starostka.
Prečo taká prevaha žien, keď na Novom Zélande sa nerodí viac dievčat než v iných vyspelých štátoch? Na jednej strane je to tradícia – Nový Zéland sa v roku 1893 stal prvou krajinou na svete, kde získali ženy volebné právo. Na druhej strane je u protinožcov celá generácia političiek, ktoré podľa analytikov vytvorili klan, v ktorom jedna druhej dôverujú.
Novozélanďania prenechali politiku racionalite a pragmatizmu. Ich príklad je hodný povšimnutia aj pre 20-tisíc kilometrov vzdialenú matku vlasti – Veľkú Britániu, kde sa thatcherizmus narodil neskôr ako na Novom Zélande a blairizmus skôr ako samotný Blair.
Pod velením Helen Clarkovej, ktorá je premiérkou od októbra 1999, sa Nový Zéland stal zasľúbenou krajinou pre ľavičiarov. Bohatším daňovým poplatníkom vyrubili o 5 percent vyššiu daň, školy a nemocnice dostávajú viac peňazí, odbory sú silnejšie, zlegalizovala sa marihuana. I pracovné právo sa zmenilo do takej miery, že zamestnávateľ musí pri prepúšťaní zamestnancov absolvovať sériu komplikovaných opatrení.
Vďaka politike Helen Clarkovej už neexistujú ani vo Veľkej Británii stále populárne feudálne tituly typu sir, barón, rytier či lord. V krajine schválili protijadrovú politiku, zrušili nákup 28 bojových stíhačiek z USA, pretože „peniaze možno využiť aj lepšie“. A napokon vláda vyhlásila, že „poslanie armády je humanitárne, a nie vojenské“.
Britskí labouristi so záujmom pozorujú raketový vzrast popularity Helen Clarkovej. Pôvodne síce u protinožcov vládli ľavičiari už v 80. rokoch s agendou podobnou britskému Blairovi. Voličom sa ale nepáčili, a tak sa ľavica po dlhom politickom exile vrátila, no s programom ďaleko pokrokovejším, ako má Tony Blair.
Clarková má i nepriateľov, pritom je však isté, že aj po zmene vlády budú na Novom Zélande vládnuť ženy. Šéfom opozície je totiž tiež žena – Jenny Shipleyová. (taa)
POLITIKE VLÁDNU, NO V PRÁCI ICH DISKRIMINUJÚ
V politike sa síce novozélandské ženy diskriminácie zbavili. No v práci im to tak ľahko nejde. Na Novom Zélande, nech je ženská moc akokoľvek vysoko, ženy stále zarábajú o 20 percent menej ako muži. Helen Clarková to chce zmeniť, podnikateľský „establishment“ ale zatiaľ odoláva. (taa)
