s najväčším sexappealom na celej olympiáde.
"Prepáčte, ale radšej by som hovoril o hokeji. Svoj citový život mám šťastne vyriešený," odzbrojil atraktívnu blondínku zasneným výrazom. Pred očami mal Žilinčanku Andreu Verešovú, priateľku, ktorá mala za ním do Ameriky priletieť na semfinále turnaja. Obhajcovi zlatej medaily z predchádzajúcich hier v Nagane 1998 však po štvrťfinálovej prehre s Ruskom nedočkavosť v očiach vyhasla.
"Keď dostanete talent od Boha, musíte mať silu a zodpovednosť naložiť s ním ako kapitán. Robil som, čo som vládal, ale osud chcel, že tu končíme. Možno ma v budúcnosti posilní dnešný pocit krivdy, že sme boli herne lepší ako v tom zlatom Nagane ale Rusi nás aj tak vyradili," povedal posmutnelý muž, ktorého svaly a kreatívne schopnosti majú na hokejovom trhu cenu desať miliónov dolárov ročne.
"Chápem aj slovenských hokejistov. Určite tu mali lepšie mužstvo ako ktokoľvek v kvalifikačnej skupine, ale v rozhodujúcej chvíli mali väčšie srdce Nemci, aj keď s menším talentom. Lenže rovnako ako teraz mne, ani vám nepomôže plakať nad tým, aký ste boli na ľade pekní. Šťastie býva promiskuitné, neostáva ti nič iné, len urobiť všetko preto, aby si ho pritiahol na svoju hokejku. Mám pocit, že vaši tréneri s tým nadivoko pozlietaným mužstvom na poslednú chvíľu prešvihli riziko. Nebudem vás ľutovať, božie mlyny to nakoniec každému vrátia podľa zásluh a dostanete sa určite hore. Len ma mrzí, že už pri tom nebude môj spoluhráč z Washingtonu Peter Bondra. Tento skvelý človek bol veľmi sklamaný, že stratil svoju poslednú šancu zahrať si na olympiáde v slovenskom drese."
Keď Jaromír Jágr v sezóne 1990-91 prišiel z vidieckych Hnidous pri Kladne do profesionálneho tímu NHL Pittsburgh Penguins, požiadal vedenie, aby mohol nosiť dres s číslom 68. Mnohým v Amerike musel ešte vysvetľovať, že v tom roku vtrhli do jeho rodného Československa vojská Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy. On sám ešte vtedy nebol na svete, ale rodičia mu často rozprávali o tých temných desivých časoch. Keď si Jaromír všetko v dospievajúcej hlave uvedomil, sľúbil najbližšším, že ak sa mu naskytne príležitosť hrať hokej v Amerike, oblečie si dres s číslom 68, ktorý bude preňho symbolom úcty k rodičom a vlasti. Jágr je mimoriadny aj za hokejovými mantinelmi.
Keď Jaromír Jágr na jeseň roku 1990 vykorčuľoval na ľad NHL, dokonale si rozumel s Bohom, ktorého zvykne žiadať o pomoc. Ako osemnásťročný mladík s dlhými vlasmi a širokým úsmevom prežíval nefalšovaný príbeh o americkom úspechu. Popri svojom vzore Mariovi Lemiuexovi sa stal najlepším nováčikom sezóny NHL a dvakrát za sebou sa tešil zo zisku najcennejšej hokejovej trofeje Stanley cupu.
Po jedenástich rokoch, počas ktorých ste boli v Pittsburghu často až nekriticky zbožňovaný, sa vzťahy v tomto mužstve naštrbili a odišli ste do Washingtonu za bohatšou zmluvou, ale ochudobnený o stratu ideálov. Opustili ste partiu českých kamarátov, ktorí ani veľmi neprotestovali. Vyrovnali ste sa s tým?
Čerpám silu z Biblie, sú tam zaujímavé veci. Držím sa toho, že tí, čo sú poslední, budú raz prví. V hokejovom biznise NHL sú veľké peniaze, a tie prinášajú strašné zlo. Cítil som, že aj najlepší kamaráti očakávajú, že mojim odchodom sa zníži záťaž na klubovú pokladnicu a oni dostanú pridané. Sme stále priatelia, ale...
V Pittsburghu ste sa už pred príchodom českého trénera Ivana Hlinku dosť starali vedeniu do zostavy i koučingu...
Je to pravda. Nie som alibista. Klub do mňa investoval veľké peniaze a ja cítim potrebu urobiť všetko preto, aby som si ich zaslúžil. Aj tým, že v dobrom poukážem alebo navhrnem veci, ktoré tréner zvrchu nemusí vidieť. Nehľadajte za tým nič iné iba zodpovednosť. Aj za spoluhráčov, ktorí si často myslia to isté čo ja, ale nenájdu odvahu alebo jedoducho sily pokúsiť sa to presadiť."
Hovorí sa o vás, že viete byť úzkostlivo šetrný, no na druhej strane vám unikajú milióny. Je pravda, že ste v hazarde prehrali 20 miliónov dolárov?
Je pravda, že som si bol počas pár dní voľna v NHL zahrať so spoluhráčmi. Lenže ja som to nikdy nevnímal ako hru, kde ide o peniaze, ale len ako hru, v ktorej chcem vyhrať. Rovnako ako v hokeji, tenise či futbale na ulici. Ostatné bola fantázia a nadpráca novinárov. "Hrám" niekedy aj v burzovom obchode, investoval som istú vysokú čiastku, ktorá však bola stratou iba chvíľu, vzápätí sa mi to vrátilo, takže som ostal zhruba fifty-fifty. Môžem vám však odprishať, že mňa peniaze nikdy nezmenili ani nezmenia.
Je to v poriadku, keď ako hokejista, hoci špičkový, zarobíte desať miliónov dolárov ročne a lekár, ktorý má v rukách ľudské životy niekoľkotisícnásobne menej?
Je to výsledok fungujúceho kolotoča zábavného priemyslu, ktorým je aj hokej. My zarábame iba toľko, koľko nám dovolia príjmy našich majiteľov. Vybočiť z tejto mašinérie nejde. Očakávam však, že v po vypršaní kolektívnej zmluvy medzi hráčmi a majiteľmi klubov NHL bude znova štrajk.
Vaša priateľka Andrea žije na Slovensku. Aký máte pocit, keď pred jej rodnou Žilinou musíte prekonať štátne hranice?
Vždy vravím, že som z Československa, lebo v tej krajine som sa narodil. Blbé je iba to, že rozdelenie obyčajní ľudia najskôr nechceli, že to má všetko na svedomí nečistá politika. Ale dá sa žiť aj s tým, nie?
Českí hokejisti bijú slovenských nepríjemne pravidelne. Vaši fanúšikovia si zvykli na zlaté návraty z majstrovstiev sveta, naši sa strachujú pred ďalšou frustráciou. Čím to je, veď kedysi, keď ste začínali v Kladne, v bývalej federálnej lige vás Slovan a občas i Košice porazili?
Ťažká otázka. Nemienim utešovať, ani to nepotrebujete. Veď si vezmite, ako slovenské hviezdy žiaria v NHL. Ale pre prienik na medzinárodnom fóre potrebujete aj silnejšiu konkurenciu v domácej súťaži a v tom si nie som istý... Najväčšiu smolu však máte na brankárskom poste. Český tím vyhral olympiádu v Nagane a posledné tri svetové šampionáty. Aj naši narobili hlúposti v obrannej činnosti, no práve vtedy to stačil zachrániť gólman.
Je ťažšie vyhrať olympiádu alebo Stanley Cup?
Každé je inak povznášajúce. Ale pri zisku Stanley Cupu je miera náhodného šťastia potlačená.
Stále máte najradšej kurčatá?
Stále. S kečupom.
Ostanete žiť v Amerike?
Dúfam, že nie. I keď, nikdy nehovor nikdy. Možno, keby ma k tomu prinútila priateľka. Ale mňa to ťahá na Kladno, nebránim sa však ani Slovensku.
Autor: Vojtech Jurkovič / Foto: TASR
