Pavol Hurajt. FOTO - TASR
Ráno na stolíku ležalo striebro
"Rušný víkend. V sobotu husto snežilo a vyzeralo to zle, no do začiatku stíhačky sa našťastie vyčasilo. Škoda tých dvoch rán v ležke, chcel som sa z tridsiateho prvého miesta posunúť vyššie než len o tých päť priečok. Nemám dôvod byť spokojný. Snažil som sa, ale lyže mi priveľmi nešli tak, ako som chcel.
Bol sa na mňa pozrieť aj Rado Židek, náš medailista a môj spolubývajúci v olympijskej dedine v Bardonecchii. A hneď z biatlonu utekal na hokej do Turína. Na Američanov. To som ja nemohol stihnúť, ale naplánoval som si nedeľňajší zápas s Kazachstanom. Inak s Radom sa býva veľmi dobre. Dovtedy sme sa nepoznali a nevedel som, čo ma čaká. Je to však veľký pohoďák. Snoubord je trochu iný šport ako môj, my biatlonisti musíme o dosť viac trénovať. Myslím si, že náš šport je ťažší, ale rozumieme si.
Keď v ten štvrtok získal striebro, tak som s ním neoslavoval. Bol som v izbe sám, Rado mal kopec povinností. Vyhlásenie výsledkov a všetko okolo toho. Keď som sa však ráno zobudil, na stolíku vedľa mňa ležala strieborná medaila. Rado ju oslavuje stále. Tak priebežne.
Veľa však o tom nerozmýšľam. V hlave mi už víria predstavy o utorňajšej štafete. Mal by som ju rozbiehať a rád by som Slovensko držal čo najdlhšie vpredu medzi špičkou. Bude to môj posledný štart tu v Turíne, keďže do sobotňajších pretekov s masovým štartom som sa nezmestil. Na to som v stíhačke potreboval skončiť tak do pätnásteho miesta. Škoda, chcel som si ešte zasúťažiť."
Autor: rh
