Denník SME sa rozhodol publikovať skúsenosti ľudí so slovenským zdravotníctvom prostrednístvom príbehov, ktoré do redakcie posielajú čitatelia. Pri ich písaní autorka vychádzala z úradných dokumentov a výpovedí čitateľov. Redakcia nezverejnila všetky mená ľudí, ktorých sa dotýkajú, má ich však k dispozícii.

Riaditeľovi železníc Egyedovi zle určili diagnózu

Generálny riaditeľ železníc Andrej Egyed umrel asi pred rokom v železničnej nemocnici v Bratislave, ktorú sám vybudoval. Nebyť zle stanovenej diagnózy, možno by ešte žil. Stačilo, aby v osudný večer 17. marca niekomu z ošetrujúcich lekárov napadlo vyšetriť mu brucho ultrazvukom. Egyeda však liečili na zle stanovenú diagnózu a do druhého dňa umrel. Mal 63 rokov.

Eygedovo úmrtie prešetroval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Podnet však nedal nikto z rodiny. Úrad ešte v máji 2005 zistil, že pri liečbe došlo k porušeniu zákona o zdravotnej starostlivosti. Barbora Tancerová z tlačového oddelenia úradu povedala, že úrad v súvislosti s vyšetrením úmrtia bývalého riaditeľa železníc poslal oznámenie na Generálnu prokuratúru o spáchaní trestného činu. "Listom sme informovali ministerstvo zdravotníctva a tiež ministerstvo dopravy ako zriaďovateľa zariadenia. Ministerstvo dopravy úrad požiadal, aby vyvodil dôsledky, zároveň ho požiadal o informovanie, aké kroky podnikne."

Ministerstvo dopravy ešte v máji úradu oznámilo, že začali vo veci konať. Podľa Tancerovej "odvtedy úrad nedostal k prípadu nijaké informácie."

Ministerstvo dopravy denníku SME neodpovedalo, aké dôsledky vyvodilo zo zistenia úradu, na túto otázku neodpovedal ani riaditeľ nemocnice Michal Ondrejčák.

Úrad pre dohľad v najbližšom čase opäť vyzve ministerstvo dopravy, aby ho informovalo o opatreniach. Tancerová hovorí, že v čase, keď k prípadu došlo, mal úrad právo sankcie len navrhnúť ale nie ich udeliť. "Konať bol povinný zriaďovateľ."

Od septembra 2005 môže úrad priamo uložiť nápravné opatrenia, žiadať ich vykonanie alebo uložiť sankcie. Medzi sankcie patrí napríklad finančná pokuta či zákaz výkonu zdravotníckeho povolania na jeden rok.

Pacient prežil len vďaka známostiam svojej dcéry

Pred Silvestrom 2005 hospitalizovali v nemocnici v Lučenci 69-ročného pána. Bol zavodnený, ťažko dýchal, celé noci nespal, ak náhodou zdriemol, mykalo ho ako pri epileptických záchvatoch. "Lekári zistili, že srdce mu nedostatočne okysličuje telo. Keďže zostal v izbe sám, mama si vybavila, že s ním strávi silvestrovskú noc," hovorí jeho dcéra.

Manželka pacienta prišla do nemocnice - na interné oddelenie - na Silvestra poobede okolo druhej. Pacient sa cítil zle, vyzeral oveľa horšie ako deň predtým, na celom oddelení bola len jedna sestra, ktorá v izbe od rána nebola. Službukonajúci lekár sa ráno síce v izbe zastavil, ale potom ho už nebolo. Manželka pacienta volala dcére, ktorá žije v Bratislave a pozná sa s niekoľkými známymi lekármi. Jeden z nich zavolal na oddelenie. Lekár, napriek tomu, že pacienta videl ráno asi minútu, povedal, že stav sa zlepšil. "Otec však prestal vnímať, modrel a mama nástojila na tom, aby lekára zohnali a prišiel sa pozrieť do izby. V tom okamihu sa začal pre našu rodinu doslova horor."

Službukonajúci lekár sa manželky opýtal, či chce zostať s otcom, lebo umiera a niet mu pomoci. Keď ho žiadala, aby niečo urobil, argumentoval tým, že otec má už šesťdesiatdeväť rokov a pápež bol pápež a predsa zomrel. Viet podobného typu bolo viac. Po ďalších telefonátoch známeho lekára z Bratislavy do Lučenca, otca previezli na ARO a pripojili na kyslík. Manželka sa od mladej izbovej lekárky, ktorá mala službu na inom oddelení, spätne dozvedela, že službukonajúceho lekára už na obed žiadala, aby pacienta presunuli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Neuspela.

O dva dni otca, vďaka známym a na žiadosť rodiny, previezli do Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Keď ho prijímali, stav bol veľmi zlý - lekárka mu v tej chvíli veľa nádejí nedávala. Lekári na pľúcnom oddelení však urobili všetko, čo mohli. Pacient na druhý deň chodil, rozprával, usmieval sa. Po týždni pacienta previezli na pľúcne oddelenie nemocnice v Podunajských Biskupiciach.

Dnes je doma a lekári, ktorí opäť urobili, čo mohli, sú s jeho zdravotným stavom spokojní. "Veľa lekárov zachraňovalo a napravilo to, čo jedna nemocnica pokazila. Obchádza ma však hrôza, keď si pomyslím, koľko podobných príbehov sa na Slovensku denne odohrá, ale nekončia sa šťastne. Pretože nie každý má známosti," dodáva dcéra.

Rodičia, ktorí žili doteraz na dedine, sa už presťahovali do Bratislavy. Dcéry im radšej platia drahý podnájom, akoby mali tŕpnuť, že sa niektorí z nich ešte raz dostane do spádovej nemocnice v Lučenci.

Tri roky sa súdi pre mostík

Pani Anna chodí už takmer tretí rok so zubným mostíkom, ktorý je nefunkčný, pri jedení sa uvoľňuje. Zuby ju pod uvoľneným mostíkom bolia. Tvrdí, že zubárka, čo jej mostík urobila, ho odmietla opraviť a odmietla jej aj vrátiť 12-tisíc, ktoré za mostík zaplatila. Od roku 2003 sa so zubárkou súdi. Opraviť zuby si nemôže dať, kým ich neposúdi súdny znalec. Súdu ako doklad nestačí vyjadrenie kontrolného výboru regionálnej komory zubných lekárov, že "protetická práca neslúži svojmu účelu" a že sťažnosť na nekvalitnú prácu je opodstatnená.

Podobné prípady rieši komora zubných lekárov, ministerstvo zdravotníctva alebo župa, človek sa nemusí obracať hneď na súd. V tomto prípade je však problém v tom, že zubárka vyhlásila, že pacientke žiadny mostík nerobila. Anna nemá u nej založenú zdravotnú kartu, čím oficiálne nie je a ani nebola jej pacientkou.

Nemá ani doklad o zaplatených 12 tisícoch. "Ide o tvrdenie proti tvrdeniu, odporúčame obrátiť sa na občianskoprávne konanie," píše sa v odpovedi komory na sťažnosť.

Pacientka hovorí, že nevedela, že lekárka jej kartu nezaložila. "Písala si niečo do bloku, ani mi nenapadlo, že môže ísť o čiernu prácu." Doklad o zaplatení si vraj žiadala, ale bola odmietnutá s tým, že "keď chcete potvrdenku, bude to oveľa drahšie".

Zubárka na súde vypovedala, že pacientku ošetrovala iba raz - bol to akútny stav, predpísala jej lieky a nič viac. Obhajuje sa tým, že pacientku pozná ako konfliktnú osobu, ktorá sa ku nej snažila dostať ako stála pacientka a ona ju odmietla.

Obe strany tvrdia, že po troch rokoch už majú všetkého dosť a sú na dne. Lekárka si nevie vysvetliť, prečo je stále napádaná a pacientka tvrdí, že psychicky a ani zdravotne už nevydrží žiť so zlým mostíkom.

Ministerstvo zdravotníctva a župa do veci nechcú vstúpiť, v listoch tvrdia, že sťažnosť môžu riešiť až vtedy, keď sa skončí súd.

Ministerstvo zdravotníctva aj médiá už dávno upozorňujú pacientov, že za každú platbu - aj za dvadsaťkorunový poplatok - si majú u lekára vypýtať doklad. Pokiaľ doklad nemajú, prípadnú sťažnosť nie je možné riešiť.

V tomto prípade pacientka nemá dôkazy o tom, že mostík jej skutočne robila zubárka, ktorú žaluje. Preto je spor komplikovaný.