lo odchádzať z práce, ocení viac ako ktokoľvek iný.
S Olíviou sa poznáme už rok a pol. Práca s ňou mi neraz napla nervy. Staručká žena však mala aj svoje lepšie dni, keď sa vedela na človeka usmiať. Jej najčastejším dôvodom, keď zavolala na opatrovateľa, bola prosba: "Dáš mi sveter okolo pliec?" V ústave som si v ten deň odrábala svoju poslednú dvanástku, našla som si totiž novú prácu.
Deň bol ako inak veľmi rušný, každý chcel všetko a hneď, často sa to s úsmevom na perách nedalo zvládať. Uprostred najväčšej práce sa zrazu ozval zvonček, nuž, ako inak, z Olíviinej izby. Spotená od nedokončeného kúpania náročného rezidenta som sa nervóznym krokom a so zvrašteným čelom vybrala smerom k nej.
Cestou som si v duchu navrávala, že ešte vydržím a zachovám svoju myseľ v pokoji. "Čo sa stalo, Olívia?" snažila som sa silene usmievať na chuderku ženu. Ona, akoby išlo o najnormálnejšiu vec na svete, požiadala o sveter okolo pliec.
Ani nejde o ten sveter, čo vás dokáže vyviesť z miery. Ide o to, že ľudia žiadajú o takéto, pre nich "dôležité" veci práve vtedy, keď sa vás vo vani pokúša kopnúť pacient s demenciou, alebo keď momentálne podávate vodu umierajúcemu človeku. Vtedy, ak sa vám ich požiadavku nepodarí splniť do troch minút, máte pred očami výstup o zanedbávaní starostlivosti, o tom, ako vám na nich nezáleží, ako ich nemáte rady a podobné veci, ktoré po dvanástich hodinách skutočne nepridávajú na lepšej nálade.
Zaprisahala som sa však, že poslednú službu dotiahnem do konca v pokoji, tak som rýchlo s úsmevom na perách vyhovela jej požiadavke. Už-už som sa chcela otočiť na opätku a utekať dokončiť kúpanie, keď mi Olívia tichým, takmer zahanbeným hlasom hovorí: "Prosím ťa, vytiahneš mi obálku z hornej zásuvky?" Ako som jej podávala tenučkú obálku, natiahla ruku a potlačila ju smerom ku mne. "To je pre teba, Katka! Ďakujem za všetko, čo si pre mňa doteraz spravila. Budeš mi veľmi chýbať." S trápnym úsmevom, no so zatajenými slzami v očiach som si prečítala jednoduchý text na pohľadnici, doslova načarbaný vysilenou rukou ženy, na ktorú som len pred chvíľkou v duchu nadávala. Bože, ešteže si viem zahryznúť do jazyka. No, viete čo? Vtedy to zahryznutie nebolí, v takýchto prípadoch poteší.
labikova.blog.sme.sk
Autor: KATARÍNA LÁBIKOVÁ
