"Platňa In A Silent Way odkryla veľa muziky, ktorú som mal v hlave, a nasledujúce štyri roky to zo mňa išlo jedno za druhým. V tom čase som musel byť určite tak pätnásťkrát v štúdiu a dokončiť desať albumov," spomínal na jeden z revolučných prelomov v dejinách hudby muž, ktorý ho mal na svedomí. Vtedajšia tvorba Milesa Davisa doteraz oslovuje a prekvapuje fanúšikov. Najnovšie v podobe šiestich CD s názvom The Cellar Door Sessions.

Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia prežíval jeden z vrcholov svojej impozantnej kariéry. Obklopený množstvom fantastických mladých hudobníkov od Chicka Coreu až po Johna McLaughlina priniesol džez na veľké pódiá do spoločnosti rockových hviezd a podmanil si masové publikum (čo sa veru nestáva veľa džezmenom). Stal sa prvým rockerom medzi džezmenmi a prvým džezmenom medzi rockermi.

"V lete 1970 sme začali pracovať na albume, ktorý sa mal volať Live-Evil. Učil som sa, ako hrať na trúbku cez elektrický zvuk, a to bola teda poriadna bomba. Napríklad elektrický klavír Fender robí pod trúbku taký podklad, že môže znieť veľmi prenikavo," líči Davis šťavnato v autobiografickej knihe zrod jednej z niekoľkých prelomových nahrávok, ktoré vychrlil v tom období. "Už sme nehrali toľko dlhých sól a blížili sa skôr ku tímovému poňatiu hry ako funkové a rockové kapely. Vždy som hral na trúbku ako na gitaru a používaním kvákadla som sa k tomu priblížil ešte viac."

Presne tento zvuk zachytáva aj séria šiestich diskov, ktoré vznikli s rovnakou zostavou o niekoľko mesiacov neskôr. Presnejšie, počas štyroch decembrových večerov vo washingtonskom klube Cellar Door. S klávesákom Keithom Jarrettom, basákom Michaelom Hendersonom, saxofonistom Garym Bartzom, bubeníkom Jackom de Johnettom, perkusionistom Artom Moreirom a gitaristom Johnom McLaughlinom. Jednou z najsilnejších skupín, aké si Davis kedy postavil.

Časť materiálu sa už objavila na spomínanom albume Live-Evil, ale väčšinou tu znejú štyri hodiny dosiaľ nevydanej hudby. Po letnom koncerte na mamuťom festivale Isle of Wight sa so spoluhráčmi zavrel do malého nočného klubu, kde to poriadne rozbalili. Vystačili si iba s necelou desiatkou skladieb, od What I Saw po "zawinulovku" Directions a väčšinou sú to jednoduché témy. Práve o to však ide - čo s nimi dokážu skvelí hudobníci urobiť, ako ich vedia rozohrať vždy inak. A vždy fascinujúco.

Z nadupanej rytmiky sa súkajú prierazné tóny lídrovej trúbky so skresleným zvukom, ktorým živelne sekunduje Keith Jarrett, zachytený vo vrcholnej forme. S opusteným Fender pianom, ktoré zostalo v kapele po odchode Chicka Coreu, naložil jednoducho - prirazil ho ku stojanu s elektrickým organom a prehnal niekoľkými škatuľkami. Unikátny sound tejto zostavy ešte dopĺňajú vyhrávky Johna McLauglina, strúhané virtuózne a tiež až s rockovým nasadením. Vtedy neznámy mladý Angličan však dorazil až na posledný večer, takže ho počujete "iba" na posledných dvoch diskoch.

Nevídané (a doteraz nevydané) koncertné nahrávky dostali najmodernejší digitálny mastering a vydavateľ k nim do exkluzívneho 6CD boxu ešte pribalil takmer stostranový výpravný booklet s autentickými fotografiami a spomienkovými textmi zúčastnených hudobníkov.

Chýbajúci názor hlavnej hviezdy nájdete v jej spomínanej knižnej autobiografii: "Všetka tá hudba bola úplne iná a hromada kritikov z toho mala ťažkú hlavu. Nie sú veľmi radi, keď sa niečo veľmi mení, lebo sa potom musia namáhať, aby to pochopili. Mňa však kritici nikdy veľmi nezaujímali, snažil som sa vyvíjať ako muzikant."