Sama Bycka frustroval jeden osobný neúspech za druhým. Zostal na okraji americkej spoločnosti a za to vinil prezidenta Nixona. Rozhodol sa uniesť lietadlo a nasmerovať ho do Bieleho domu. Pre režiséra Nielsa Muellera (44) to bol dobrý námet na film, ale hoci sa v ňom rozhodol hrať slávny Sean Penn, nikto ho nechcel financovať. "Ľudia nám hovorili: Čo je to za hlúpy vtip, robiť film o atentáte na Nixona? V Amerike ťažko zohnať peniaze na politický film a po 11. septembri sa to stalo takmer nemožné. Napokon nás zachránili finančníci z jedného mexického futbalového klubu," hovorí Niels Mueller v telefonickom rozhovore pre SME.

Kde ste natrafili na príbeh Sama Bycka? Vo filme naznačujete, že si jeho pokus o únos lietadla ľudia takmer nevšimli.

Najprv som len plánoval vymyslieť postavu a prostredníctvom nej pochopiť, ako sa človek môže dostať do takého štádia, že stratí akýkoľvek súcit s inou ľudskou bytosťou a v hlave mu zostane len tá jedna bláznivá myšlienka. Začal som pátrať po atentátnikoch, zašiel do losangelskej knižnice a požičal si desať kníh. Len v jednej som našiel pár riadkov o Samovi Byckovi.

Prečo vás zaujal práve on?

Jeho život sa neuveriteľne podobal na život môjho fiktívneho hrdinu - opustila ho žena, bol zlým obchodníkom, vyhodili ho a svoje ponuré úvahy si nahrával na magnetofón.

Vo filme postupne príde o rozum. Čo v tej krátkej kapitole naznačovalo, že sa zbláznil?

Dostal som sa k jeho spisom v FBI, boli medzi nimi aj kazety. Zaujímavé bolo, že jeho hlas znel ako z hrobu, bolo v ňom niečo choré. Sam až príliš často vo svojom živote zlyhal a ten extrémny tlak nevydržal.

Napriek tomu, že plánoval atentát, človek mu pri pozeraní filmu drží palce. Bol to váš zámer?

Nechcel som, aby s ním ľudia sympatizovali, ale vedel som, že budú. Je totiž veľmi ľudský. Práve preto som sa snažil byť čo najpresnejší na konci filmu a nijako nezjemniť scénu, keď sa dostane do lietadla a strieľa. Je to až taká facka do tváre, máte pocit, akoby vás zradil - aj ja ho mám. Keby som to však neukázal tak natvrdo, nemali by sme o ňom celý obraz a neprecítili jeho násilnosť.

Vracajú sa ešte Američania k Nixonovej ére?

Oni na také niečo vôbec nemyslia. Keď ľudia počuli o mojom príbehu, pýtali sa: Ach, tak to bude film o tom, ako zavraždili Nixona? Boli to všetko tridsiatnici - a vôbec nepoznali Nixonov príbeh! Naháňa mi to strach. Preto im teraz Bush môže rozprávať, že posiela vojakov do Iraku, aby ľudí zbavil človeka, ktorý ich zabíjal jedovatým plynom. Nikto sa nestará o to, že toho človeka kedysi zásoboval bombami Reagan a že to vtedy žiadnej vláde neprekážalo.

Zmenilo by sa niečo, keby históriu poznali?

Aspoň by mali od Busha väčší odstup, od jeho špionážnych praktík, odpočúvaní telefonátov, tajných zoznamov. Toto je najtajnostkárskejšia vláda od čias Nixona. Na rozdiel od Busha bol Nixon aspoň vzdelaný, poznal svet a vyznal sa vo vysokej politike. Ale to, čo majú spoločné, je strach. A ten, kto sa bojí, nemôže byť dobrým lídrom.

Vo filme často narážate na sľuby, ktoré Nixon dal a nedodržal. Chceli ste tým trochu provokovať?

Mám rád scénu, v ktorej Samov šéf používa Nixona ako príklad dobrého obchodníka: nasľuboval, nesplnil a potom znovu predal to isté vďaka tým istým sľubom. To platí aj o Bushovej administratíve. Najprv si vymyslela spojenie medzi 11. septembrom a Saddámom, potom povedala, že nič také netvrdila a po pár mesiacoch s tým prišla opäť. A ľudia tieto falošné teórie prijímajú.

Zdalo by sa, že váš film je politický, ale on je najmä o človeku ako takom.

Súhlasím.

Myslíte si, že je naozaj taký krehký?

Bezpochyby. Toľko ľudí je krehkých! Nedokážu sa dostať z tráum, zostanú nimi navždy poznačení. A to isté platí aj pre spoločnosť. Septembrový atentát bol pre USA strašnou udalosťou, ale v porovnaní s druhou svetovou vojnou bol ničím. Môj otec vyrastal v hitlerovskom Nemecku a desí sa, keď vidí, aký kolaps v Amerike spôsobil.

Váš film nie je vôbec žiadna oddychovka, myslíte si, že americké publikum potrebuje takú lekciu?

Určite. Len neviem, či ju aj chce.

Vyhýbali ste sa humoru, film má snáď len jeden vtipný moment, a aj ten je tragikomický.

Ktorý sa vám taký zdal?

Keď Sam príde do centra černošského hnutia Čierni panteri, lebo sa cíti rovnakým outsiderom. Navrhuje vytvoriť hnutie bielych a čiernych - Zebry, a oni sa na neho pozerajú ako na blázna.

A čo tá scéna v obchode, keď si nevie poradiť so zákazníkom? Alebo keď sa zrazu tvári ako sebavedomý manažér a príde žiadať o pôžičku na podnikanie? Myslím si, že Sam je smiešny v podstate stále, lebo je nemožný. No smiech, ktorý vyvoláva, nie je príjemný.

Je zaujímavé, že ste do postavy takého neistého človeka obsadili Seana Penna. Každý vie, že má veľmi silnú osobnosť.

Spomeňte si na film Mŕtvy muž prichádza, tam hrá násilníka, navonok silného muža, ktorý je však vnútri maličký a stratený. Sean to dokázal zahrať len očami.

Vo vašom filme nosí hnedé šošovky. Chceli ste, aby vyzeral trochu horšie, alebo aby sa tým zmiernila jeho mierne arogantná tvár?

To bol jeho nápad a viedli ho k tomu asi podobné dôvody. Aj vlasy si učesal tak, ako ešte nikdy nemal. Vždy chce svoju postavu urobiť originálnou a vymazať z nej seba.

Sam je dosť patetická postava. Nerobilo mu to problémy?

Tak rád by som vám povedal, ako robí to, čo robí. A rád by som nabudúce pomohol iným hercom, ale neprenikol som do jeho spôsobu práce. Všimol som si len, že kým som sa s ním rozprával mimo scény, bol Seanom, a keď po sekunde prešiel pod reflektory, bol už Samom. Mal som pocit, že sledujem dokument. Kvôli Seanovi sa viem v tomto filme zakaždým stratiť. Vôbec nevnímam, že som na ňom robil.

Spomínali ste, že máte nemecké korene. Páči sa vám robiť filmy v Amerike, hoci ste mali s financovaním problémy?

Filmy by som robil rád kdekoľvek. Cítim to ako veľké privilégium, že môžem robiť niečo, čo si vyžaduje toľko úsilia, peňazí a talentu. Dlho som čakal na príležitosť, aby som mohol urobiť práve tento film. Osobne ho mám veľmi rád, som jeho veľký fanúšik. To veru nemôžem povedať o všetkom, čo som doteraz urobil.