or Kassai, Ladislav Hubáček, Dominika Kleisová, Kamil Mikulčík, Lujza Schrameková, Milan Šago a ďalší l Premiéra: 10. a 11. februára 2006.

Slováci nie sú ako národ priveľmi dôslední. Ak pod názov svojej novej hry dopísal Štepka podnadpis Desať prikázaní (po slovensky), hneď nám dal najavo, že tých prikázaní asi nebude celkom desať a že možno to ani nebudú prikázania, skôr hriechy, ale aj tie len také naše, milé a pochopiteľné.

Stanislav Štepka dokáže načúvať duši národa - jeho zle skrytej láske k starému režimu, jeho opilstvu, jeho klebetám i bláznivosti, jeho nedôvere k politikom i k podnikateľom.

Z desiatich samostatných príbehov voľne prepojených všeobecnou témou dramatický oblúk nevystaviate, ale na ňom ani nikdy nebola poetika tohto divadla založená. Desatoro nie je filozofickou úvahou na tému morálky, ani mravoučným katechizmom - ide skôr o milo vypoitované anekdoty o našich slabostiach. Z produkcie bolo veľmi cítiť, že hra nie je založená na jedinom vtipe, ktorý sa po desiatich minútach vymíňa, ale že si Štepka, ako to tvrdí, roky zapisoval rôzne autentické príbehy, z ktorých najprv vznikli poviedky a neskôr aj táto hra.

Ondrej Spišák so svojím režijným cítením dobre zapadá do kolektívu Radošincov, minimálnymi scénickými prostriedkami dokáže meniť prostredia, čo-to naznačiť, iné zas dopovedať. Veľkou devízou bolo herectvo, ktoré napriek limitom žánru nepadalo na úroveň televíznych šou. Sám Štepka zreje do stále dojímavejších postavičiek, Csongor Kassai opäť presvedčil, že dokáže zahrať hoci aj Karkulkinu starú mamu.

Na scéne sa nedala prehliadnuť Kristína Farkašová, ktorej symbolická hodnota zvlášť vynikla v úlohe autobusu značky Karosa, s ktorou sa mazná jej šofér. Zaujímavo i ako spevák pôsobil Kamil Mikulčík, Dominika Kleisová vnášala do scén dynamiku, Maruška Nedomová presvedčila predovšetkým ako žena na zabitie.

Výnimočne dobre tentoraz dopadli pesničky, hudobne i textovo. Peter Mankovecký ukázal, že by sa mohol presadiť aj ako autor hitových pesničiek, ktoré v tomto prípade vtipne imitovali rôzne hudobné štýly.

K scéne sa u Radošincov veľmi ťažko vyjadruje, keďže prakticky neexistuje, aby na cestách po slovenských kultúrnych domoch nemuseli priveľa stavať. Kostýmy Petra Čaneckého však boli čisté a dramaturgicky domyslené.

Diváci nájdu v Desatore starých dobrých Radošincov - ľudových, ale nie vulgárnych, úprimných, ale nie podpásových, aktuálnych, ale nie komunálnych.