FOTO
Dlhé minúty trvalo slovenskému biatlonistovi Marekovi Matiaškovi, kým sa vybral preč z priestoru cieľa vytrvalostnej dvadsiatky. Inokedy si navlečie bundu, napije sa a odchádza. Teraz hľadel na výsledkovú tabuľu ako zhypnotizovaný. Do cieľa prichádzali ďalší pretekári, no jeho meno v šestici najlepších stále svietilo. A vydržalo až do konca úvodnej olympijskej disciplíny. Zostala pri ňom nádherná päťka.
"Možno to bude aj desiatka. Alebo šestka. Na olympijských hrách! Som šťastný ako blcha. A šokovaný. Je to blesk z talianskeho modrého neba," jasal v prvom momente 28-ročný Banskobystričan. "Absolútne nebanujem, že som ten jeden terč netrafil. Veď tých chýb mohlo byť oveľa viac. Celú prípravu som sa trápil na stojkách a dnes mi ušla len tá šestnásta rana. Na ležkách som mal stopercentnú istotu, tie mi išli, ale stojky som sa bál. S jednou chybou som maximálne spokojný. Hoci tá prvá rana na poslednej stojke bola veľká chyba. Mimo tri centimetre. Do jedného-dvoch centimetrov sa to nedá rozpoznať, tri už je dosť. Aj tak ďakujem všetkým tam hore, že bola len jedna," chrlil zo seba rozžiarený Marek.
Nebyť nej, mohol sa postarať o prvú slovenskú olympijskú medailu zo zimných hier. S bronzovým leskom. Za Nemcom Greissom a famóznym nórskym bežcom Björndalenom. Matiaško si to uvedomil až o polhodinku neskôr. Keď si to premenil na drobné čísla, ktoré sa skveli na obrovskej tabuli v San Sicariu. "Už mi chvíľu funguje mozog a začína ma to mrzieť. Možno to do večera bude aj na slzu," začal ďalšie z nekonečných interview v mixzóne biatlonového areálu. Zaujímali sa o neho Lotyši, spovedali české médiá a čínsky pretekár mu vystrúhal hlboký úklon.
Veľkému výsledku nič nenasvedčovalo. "Večer pred pretekmi som išiel spať o pol druhej. Pozerali sme v dedine slávnostné otvorenie. Vstával som nevyspatý ako celý január a február. Už na príprave v Ridnau som mal mäkkú posteľ, a navyše tu sme na izbe štyria. Je to veľa. Chaos, bordel. Nevedel som sa sústrediť. Predsa len. Pár rokov už chodím po svete a mám za ten čas vypracované nejaké mantinely. Horšie podmienky som zažil len na armádnych majstrovstvách, kde sme boli spolu šestnásti. Na druhej strane sú to olympijské hry. Čistý stres," smial sa Matiaško. "Vidíte, čo z toho celého vzišlo. Najlepší výsledok kariéry. Musím sa poďakovať nielen výrobcovi lyží, ale i servismanom. Boli perfektní."
Marek od prvej chvíle vedel, ako si na trati stojí. Od šéfa našich biatlonistov Juraja Sanitru. "Stál hneď za strelnicou a písal mi na papier, ako idem. A keď som okolo neho bežal v poslednom kole, tak sa potkol a ľahol si tam. Vnímal som aj takéto detaily a svojím spôsobom ma to potešilo. Aspoň som vedel, že sa okolo mňa niečo deje."
Do posledného kola vybiehal spolu s Čechom Vítekom a Talianom Pallhuberom. "Ešte predtým som sa na strelnici míňal s bratom Mirom. Len som mu stihol zakričať, že idem s jednou. Dúfam, že som ho tým nerozhodil. Vítek štartoval niekoľko kôl za mnou a s Talianom sme sa nejako podobiehali. Oni mali viacej síl, bežali možno o dve-tri kolá menej, a tak som sa s nimi vytiahol a zapretekal si. A v záverečnom stúpaní som to mohol nakopnúť. Oni sa chystali na streľbu, ja už do cieľa."
Piatym miestom príjemne zaskočil nielen fanúšikov, ale i početnú skupinku najbližších. "Mám tu rodičov, priateľku, prišli aj jej rodičia a brat. Celkom pekná výprava. Som rád, že som im spravil takú radosť." Matiaška určite poteší aj odmena od SOV. Za piate miesto mu prináleží 150-tisíc Sk. "To som vôbec netušil. Ani napochytro neviem, čo s nimi spravím," priznal sa. (rh)
Monológ reprezentačného trénera mužov Milana Gašperčíka
"Keby mi to niekto povedal pred štartom, že z toho bude piate miesto, neveril by som. Teším sa z toho ja, celá bunka tu v San Sicariu a s nami asi celé Slovensko. Priznávam, boli to nervy. Najmä tá posledná streľba. Klepal som sa pri nej. Marekovi stojka dlhodobo nejde, ale dnes ukázal, že vie zabojovať. Po šiestich rokoch, keď na svetovom šampionáte v Osle dobehol siedmy v rovnakej disciplíne, znovu urobil veľký výsledok. Tak dobre už dávno nestrieľal. Možno aj preto, že sme asi tri dni pred pretekmi zmenili spôsob nachádzania do terča.
Všetko sadlo v pravý čas. Je to zázrak, že sme to takto načasovali. My sa musíme tešiť z takýchto výsledkov. Nemáme na to, aby sme celú zimu ako Nemci či Nóri vyhrávali. Môj najväčší biatlonový úspech to však nie je. Bol som pri tom, keď Martina Halinárová bola na majstrovstvách sveta v Kontiolahti strieborná, ale vždy som túžil byť na olympiáde s mužskou komandou. To sa mi v Nagane nepodarilo. Tam ma vymenili rok pred olympiádou, bol tam len Ľubo Machyniak. Teraz sme sem dostali kolektív. Štafetu. A myslím si, že zatiaľ píšeme históriu." (rh)
