Tej vete na začiatku knihy, že všetky jej postavy vrátane reálnych ľudí i samotného autora sú vymyslené, nemožno veriť. Ide skôr o literárny rozmar ruského spisovateľa Viktora Jerofejeva, lebo jeho kniha Dobrý Stalin (Kalligram, preložil Ján Štrasser, Bratislava 2005) je hodnoverným svedectvom o autorovom nomenklatúrnom detstve v rodine sovietskeho diplomata vo Francúzsku i o živote v stalinskom a postalinskom Rusku.
Kto chce podať svedectvo, nepotrebuje a nesmie sa maskovať. A Jerofejev v tejto skvelej autobiografii odhaľuje nielen seba a svoju rodinu, ale aj to Rusko, ktorému jeho otec slúžil.
Podstatnú časť spomienok postavil Jerofejev na rozprávaní otca, no to je rámcované politickým škandálom, ktorý vyvolal jeho už dospelý syn, keď roku 1979 participoval na vydaní almanachu Metropol, čím privodil otcovo odvolanie z diplomatických služieb. Autor to kvalifikuje ako otcovraždu. Aféru okolo Metropolu podrobnejšie rozoberá ešte v záverečných kapitolách knihy.
Napriek časovým prelínačkám a preskokom však relatívne kompaktnú časť tvoria otcove osudy. Počnúc jeho dobrodružnou cestou po celej Sibíri v predvečer vojny, keď ho vyšlú do Švédska, cez diplomatické miesto najprv vo Francúzsku a potom v Afrike až po vynútený odchod do dôchodku. Syn spočiatku svojho otca obdivuje, veď sám sa ešte ako dieťa presvedčí, že si ho všade vážia; neskôr sa pred ním však začínajú vynárať nepríjemné otázky, týkajúce sa rodičov vôbec a napokon aj politiky.
Zvedavosť dospievajúceho chlapca, jeho "duch protirečenia", jeho vajatanie "medzi rodinou a dejinami" však synovskú lásku nenaruší, iba ju skúša, čo sa napokon prejaví i v tom, že syn na najvyšších miestach dosiahne, aby otec mohol pracovať ďalej, hoci už nie v zahraničí.
Jerofejevova kniha je preplnená zaujímavými faktami, ktoré ilustrujú praktiky niekdajšej sovietskej diplomacie alebo ukazujú politické ikony v ich často ľudskej úbohosti. Tak sa tu napríklad veľa hovorí o ministrovi zahraničných vecí Molotovovi, ktorého ženu uväznil Stalin, no on bez slova protestu ostáva na svojom mieste. Politické zákulisia sú zachytené neraz cez smiešne detaily a chlapec ich vníma najprv ako čosi bežné, až neskôr v jeho myslení spôsobia poriadne výbuchy.
Pásmo synových spomienok zahŕňa prvé zážitky dieťaťa, ktoré si ešte neuvedomuje svoju "kádrovú" výnimočnosť a teší sa z každej maličkosti. Postupne pribúdajú zážitky zo školy, sexuálna skúsenosť, zvyk pozorovať rodičov, intenzívne budovanie vzťahu k francúzskej kultúre. Synovo rozprávanie má v sebe niekde šarm akéhosi nezbedníctva, kde nechýbajú rozličné úlety do fantázie. Aspoň do chvíle, kým si nezačne klásť otázku, "prečo polovica dnešného Ruska nevidí v Stalinovi zločinca", ale "Ježiša Josifoviča", teda Boha.
To sa už Jerofejev dostáva k vážnym úvahám o charaktere režimu, ktorému otec slúžil; s jednoznačným názorom vstupuje aj na literárnu scénu, medzi dôsledných nonkonformistov. Ostré svetlo vrhol Jerofejev i na svojich spisovateľských kolegov a na ich všemocnú organizáciu, ktorá tvrdo zasiahla v prípade almanachu Metropol. Jeho kniha patrí medzi diela-dokumenty, ozrejmujúce jeden úsek v dramatickom vývine desnej i čudesnej krajiny.
