FOTO - LACO GULIK
Územie duchov l SR l 2006 l 46 minút l Scenár: Ladislav Gulik, Michal Ruttkay l Námet, kamera a strih: Ladislav Gulik l Réžia: Ladislav Gulik, Michal Ruttkay l Hudba: Marian Čurko l Zvuk: Martin Merc l Komentár číta: Michal Hudák l Premiéra v SR: 1. februára
Necelé dva týždne po tom, ako sa do slovenských kín dostal strednometrážny cestopisný film Pavla Barabáša Pururambo, konala sa premiéra strednometrážneho cestopisného filmu Laca Gulika Územie duchov. Tiež zo Západnej Papuy Novej Guiney, z veľmi podobnej (hoci nie totožnej) oblasti a s rovnakým cieľom: navštíviť civilizáciou nedotknuté domorodé kmene, žijúce v pralesoch na úrovni kamennej doby. Oba o tom istom: o smútku z neúprosne miznúcich panenských miest našej planéty.
Paradoxne sa Gulikova cesta uskutočnila skôr ako Barabášova, ba čo viac, je pokračovaním, či správnejšie zavŕšením výpravy, na ktorej Laco Gulik a Jindro Martiš prešli zakázanou oblasťou rieky Mamberamo v indonézskej časti Novej Guiney. O výprave nakrútil Pavol Barabáš jeden zo svojich úspešných filmov Tajomné Mamberamo. Mesiac po návrate z Papuy zomrel Jindro Martiš pod lavínou v Himalájach.
Na prelome rokov 2003 - 2004 sa Gulik na Novú Guineu vrátil, aby v spoločnosti sprievodcu a vlastne už dlhoročného priateľa Yesaya naplnil sen nebohého kamaráta - navštíviť tajomstvami opradené kmene ľudožrútov v nedostupných a neprebádaných územiach ostrova.
Až po Gulikovi sa v tom istom roku 2004 na Novú Guineu vybral aj Barabáš spolu s Rudolfom Švaříčkom a Jirkom Šarochom. Plánovali horolezecký výstup na tamojšiu najvyššiu horu, Carstenzovu pyramídu, ale namiesto výstupu klesli - do močaristých nížin, kde žije kmeň Kombajov.
Pohotový Barabáš, majiteľ filmového štúdia K2, svoj film stihol dokončiť a dostať k divákom ešte v roku 2005. Gulik prišiel ako druhý. Na spôsob denníka rozpráva o sebe, svojich priateľoch, známych, svojich dojmoch a pocitoch. Film Územie duchov dopĺňa rovnomennú výpravnú publikáciu - graficky pôsobivo stvárnený cestopis, bohato ilustrovaný fotografiami s nespornými umeleckými kvalitami. Kniha vyšla ešte v roku 2004 a filmový komentár pramení z nej.
Nie je možné oba filmy neporovnávať. Veď sú nielen o tom istom, ale aj určené rovnakému publiku. Vizuálne, spôsobom rozprávania i uhlom pohľadu sú priam obdivuhodne totožné, zameniteľné. Oba spomínajú tie isté príhody, opisujú rovnaké zvyky a obyčaje, oba vrcholia stínaním a spracovaním ságovej palmy. Len Barabáš sa od čias Tajomného Mamberama naučil pracovať s filmom i s publikom. Nenakrúca iba filmy, ale vie ich dostať aj do médií a k divákom.
Na slávnostnej premiére Gulik (v sprievode uzimeného Yesayu) priznal, že zrod jeho filmu sprevádzajú samy problémy. Ešte aj premiérové premietanie dopadlo po technickej stránke katastrofálne. Nech už je zrod dvojice podobných cestopisov akokoľvek mysteriózny, bolo by smutné a nanajvýš nešťastné, ak by sa filmové Územie duchov napokon po všetkých tých strastiach nedostalo k ľuďom. Smutné a nešťastné nielen pre tvorcov, ale i pre nás divákov.
