FOTO

Novinári sa ohradzujú slobodou prejavu. Moslimovia žiadajú úctu k tomu, čo je pre nich sväté. Aj na jednej aj na druhej strane zväčšujúci sa konflikt svedčí o tom, ako málo sa poznáme a ako málo rešpektujeme svoju vieru a kultúrne zázemie. Ťaháme tigra za fúzy a čudujeme sa, že sa mu to nepáči. Týmto tigrom je rovnako "liberálny novinársky svet", ako aj fundamentalizmus prejavujúci svoju vieru násilím. Je možné to zastaviť? Sú iba dva spôsoby. Ten jeden je: vo vzájomnej vojne zabiť tých s opačným názorom. A ten druhý?

V dialógu sa usilovať o pochopenie toho druhého. Jedni bojujú za svätú vieru, druhí za svätú liberálnosť. Aj jedno aj druhé v krajnosti sa stáva totalitarizmom. Viera, ktoré nerešpektuje presvedčenie iných ľudí, už nie je vierou, ale fanatizmom. Liberálnosť, ktorá nerešpektuje, že sú tu skupiny ľudí, pre ktorých sú nejaké veci sväté, je tiež fanatizmom a je to vlastne slepá viera v relativizmus.

O čo podľa mňa ide? Moslimovia si najmä v začiatkoch šírenia svojej viery museli veľa vytrpieť od iných, väčšinových kultúr, aj od tej našej, kresťanskej. Križiacke výpravy často boli všeličím iným ako prejavom kresťanskej lásky. Napriek všetkému si mohamedáni uchovali svoju pevnosť viery. Väčšina z nich má dodnes vo svojom živote pevné miesto vyhradené pre modlitbu, v ktorej nachádzajú silu šíriť okolo seba lásku. Väčšina moslimských veriacich sú jednoduchí srdeční ľudia, pretože takými sa majú stať podľa svojho náboženstva. Vážia si proroka Abraháma, Ježiša, Mohameda.

Medzi sebou majú ľudí, ktorí majú radšej ako vieru fundamentalizmus. Títo na prvé miesto dávajú učenie o "svätej vojne", v ktorej zomrieť, znamená ísť do večnej radosti. Nie je to podstatná časť veriacich. Fanatikov je vždy menej ako tých normálnych. Aj medzi novinármi. Títo fanatici škodia svojmu náboženstvu rovnako, ako nášmu škodili žoldnieri rabujúci pri križiackych výpravách a rovnako, ako mu škodia lakomí kňazi a fanatickí "kresťanskí pľuvači" po iných náboženstvách, ako je kresťanstvo. Naštvalo by ma, keby niekto zobrazil Ježiša, ako rabuje pri križiackej výprave...

Je dobré, že nám novinári pripomínajú naše pochybenia. Je to ich povinnosť poukazovať na to, čo je na našej viere mŕtve. Majú nám pomáhať pochopiť, čo z prejavov našej viery je evanjeliovo kontraproduktívne, a naopak, čo je svetlom pre dnešnú spoločnosť. Nech to však robia s citom a nech si uvedomia, že postavy našej viery sú pre nás často drahšie ako naše mamy. Určite by sa im nepáčilo, ak niekto z ich rodiny pije a niekto by nakreslil karikatúru ich podguráženej mamy s fľašou v ruke. Pranierujte, upozorňujte, ale s citom. Ak to preženiete, je čas sa ospravedlniť. Prorok Mohamed by nikdy nevzal bombu a nešiel by nikoho zabiť, rovnako akoby Ježiš nešiel bombardovať mohamedánov pre ich vieru.

Tam, kde sa nezastaví stupňovanie násilia, tam už "pomôže" iba vojna. Fakt musí tiecť krv najbližších alebo naša vlastná, aby sme si uvedomili, že sme rozbehnutý vlak mali zastaviť, kedy to ešte išlo? Prosme o prepáčenie, že sme pošliapali a pálili to, čo je pre druhých sväté. Či už je to predstava o svätom prorokovi alebo vlajka, ktorá symbolizuje hodnoty budované v našej otčine mnohými generáciami. Naša sloboda končí tam, kde začína sloboda tých druhých...

Autor: Jozef Červeň