FOTO

Slovenský hokejista sa v Atlante dostáva do starej dobrej formy, ale strašia ho aj neveselé predstavy. Čaká ho operácia pruhu Slovenský hokejista PETER BONDRA oslávi zajtra 38. narodeniny. Hoci ho po zápase Atlanta - Florida vyhlásili po Čechovi Modrom a kapitánovi Mellanbym až za tretiu hviezdu zápasu, zožal najväčšie ovácie Philips arény. Jeho charizmatický úsmev, korčuliarska estetika a herný zápal si za necelého polroka podmanili náročných športových znalcov hlavného mesta štátu Georgia. Z improvizovanej autogramiády mu pomohol až ustarostený telefonát manželky z domu.

"Hovoria im trochu ironicky aj vidiečania, ale sú milí, majú sklony tancovať do rytmu, aj keď predávajú hot-dogy," vnímavo porovnáva vďačných lovcov autogramov v novom prostredí s predchádzajúcim vo Washingtone za volantom elegantného mercedesu. Na križovatke parku olympijskej storočnice presne pri kameni s vyrytými víťazmi letnej olympiády 1996 zvláda otázku, ktoré slovenské meno je tam vyryté. "Vodný slalomár Michal Martikán." Pred svietiacimi iniciálami CNN nad sídlom mediálneho impéria kompenzuje, že s jeho majiteľom sa ešte nestihol zoznámiť. Aj preto, že ráno sa ponáhľa so synom na zápas jeho juniorky.

Sú dva góly v sieti Floridy dôkazom, že ste späť vo svojej forme?

"Určite nie, i keď potešili. Dva mesiace výpadku zanechali stopy. Navyše, začal som hrať ani zdravý, ani nezdravý. Srdce veľmi chce, aby som sa dostal zdravotne úplne dokopy, ale zároveň ma straší otáznik, že sa to môže obrátiť v neprospech môjho štartu na olympiáde v Turíne. Uvidím, či sa to bude zlepšovať, alebo nedajbože naopak. Miešajú sa mi v hlave aj neveselé predstavy."

Prečo? Máte čistý korčuliarsky sklz ako pred desiatimi rokmi.

"(smiech). Možno, ale až keď sa rozbehnem. Pri štarte sa mi zdá, akoby mi nohy preskakovali naprázdno. Chýba dynamika odrazu. Nasledujúce tri zápasy NHL ukážu, či mám výkonnostné právo ísť do Turína. Inak si nemôžem dovoliť ublížiť tímu."

Postihlo vás hokejovo najfrekventovanejšie zranenie - slabiny. Prognóza?

"Okrem nich ide aj o brucho. Bol som u špecialistu, našiel mi tam hrčku. Pruh, nevyhnem sa operácii. No rozhodol som sa, že pôjdem až v lete."

Na olympiádach ste veľa šťastia nemali. Pred Lillehammerom 1994 ste pomohli vybojovať v lete 1993 postup z kvalifikácie v Sheffielde, no samotné hry neboli ešte pre hráčov NHL otvorené. V Nagane 1998 vaša limitovaná pomoc dvoch ľudí z NHL s obrancom Švehlom nestačila na postup, Pálffy a spol. sa bezmocne prizerali z tribúny. V Salt Lake City 2002 ste ani nestihli odletieť z Washingtonu a Slovensko už opäť stroskotalo v kvalifikácii. V Turíne by sa patrilo vybaviť si dlhy s nepriazňou osudu, nie?

"Je to supervýzva. Zloženie mužstva je známe vopred, môžeme si dať aj tréning, sme na rovnakej štartovej čiare. Bude to náročný turnaj, začíname s Rusmi a program je hustý."

Koho považujete za favorita na zlato v Turíne?

"Tri-štyri mužstvá. Kanada bude silná ako vždy, tajným favoritom môžu byť Česi, Švédi sú stále dobrí. A nevylučujem Slovensko, určite máme na medailu."

Vašu Atlantu pred sezónou odborníci vysoko favorizovali. Do soboty však ťahala nepríjemnú sériu siedmich prehier. Čím to?

"Káder máme dobrý, žiaľ, nevie sa dať dokopy, hrať jeden za druhého. Ak všetci dodržíme systém, ako sa dohodlo, ťažko nás niekto v NHL porazí, ale keď neťaháme ako tím, rovnako ľahko si s nami súperi poradia."

Je najväčší problém Trashers v obrane?

"Celkovo v dodržiavaní detailov v defenzíve. Dnes v hokeji nestačí dávať pekné góly, treba im aj zabraňovať."

Je v Atlante priveľa hviezd a zodpovednosť sa rozplýva?

"Je to možné. Zdá sa, že každý dovnútra sa málo trápi. Keď som po zranení prišielo do tímu, zdalo sa mi, že prehry prežívam najťažie. Ako veterán cítim väčšiu zodpovednosť. Keď to nejde, šťastie si treba vydobyť tvrdou robotou, túžbou. Aby som nehovoril o sebe, potrebujeme nátury, akú má kapitán Scott Mellanby. Líder sa ukáže vtedy, keď to, čo povie v kabíne, aj urobí na ľade. Alebo inak, mužstvo musí mať takú vnútornú silu, akú mala slovenská reprezentácia na majstrovstvách sveta v Göteborgu 2002."

Často spomínate na svoj zlatý gól vo finále s Ruskom sto sekúnd pred koncom?

"Neviem či často, ale určite rád. Bol to high-light mojej kariéry, o ktorom som sníval ako chlapec. A teraz ako veterán dúfam, že neostane posledný."

Vtedy vám puk šikovne prihral Žigmund Pálffy. Vy ste boli na jeseň neoficiálne poverený ako kamarátska autorita, ktorá mala zvrátiť Žigovo rozhodnutie skončiť s reprezentáciou hneď po posledných MS v Rakúsku. Ako prebiehali rokovania?

" Nevnímal som to ako poverenie, ale robil som, čo sa dalo. Prezradím, že keď sme hrali v Pittsburghu pred Vianocami, myslel som, že Žiga už mám na lopate. Cítil som, že je psychicky naladený tak, že sa nechá zlomiť. No možno chcel mať odo mňa na túto tému pokoj. Žigo je Žigo, ale jeho rozhodnutie skončiť s hokejom chápem, rešpektujem. Je férový chlap. Na jeho mieste by som sa rozhodol rovnako."

Nechali by ste na stole dvanásť miliónov dolárov, hoci by stačilo chodiť dva roky na prehliadky ku klubovému lekárovi a ťažiť z poistky?

"Nebudem moralizovať, ale sú hranice, keď peniaze idú bokom. Ak nebudem zdravotne v poriadku, taktiež nenastúpim do ďalšej sezóny."

Vám Washington ponúkal za predĺženie zmluvy ročne poldruha milióna dolárov. Namiesto tejto istoty ste podpísali v Atlante základný plat "iba" 505-tisíc dolárov s riskantnou možnosťou dopracovať sa na bonusoch k takmer trom miliónom. Nedoplatíte na vyše dvadsaťzápasový výpadok tým, že nesplníte plánované čísla?

"Nie, v čase zranenia nastupujú priemerné hodnoty. Moje čísla začínali od dvadsať gólov vyššie. Vlastne mám už bonus urobený, aj keby som do konca základnej časti nedal ani gól. Je pravda, že som mohol podpísať viac peňazí a mať pokoj a istotu, no ja mám rád výzvy. Pozrel som sa na potenciál talentu tímu Atlanty, a preto som podpísal."

Váš bonus nebol nikde v médiách presne špecifikovaný. Vraj len, že sa môže priblížiť k 2,8 milióna dolárov. Vy ste však už vtedy "off record" pridali úsmev. Teraz na rovinu, koľko môžete za rok v Atlante ideálne zarobiť?

"Keď prejdeme cez dve kolá play off - 3,2 milióna."

Zlatá Amerika, povedia si nepochybne hráči slovenskej extraligy. V nej stačí mužstvu s podobnými ambíciami, ako má Atlanta, aby prehralo tri-štyri razy po sebe a majú od manažmentu nôž na krku, že buď nasledujúci zápas vyhrajú, alebo im skrátia plat o polovicu. Môže niečo podobné napadnúť vašich majiteľov alebo generálneho manažéra?

"Nepomohlo by to. Tu automaticky funguje tlak, aby si robil, produkoval. Každý hráč v NHL si buduje svoj kredit, hoci o tom často ani netuší. Jediná možná sankcia pre hráča je trejd do iného tímu, no peniaze mu vždy ostanú. Niekedy ide o obchod alebo o potrebnú zmenu prostredia. Horšie je, keď hráč získa povesť červivého jablka, čo nie je vhodné do zdravej kabíny. Že nehrá naplno, napríklad v play off. Hrozí mu, že v budúcnosti nedostane kontrakt a odkopnú ho ako prázdnu škatuľu. Bez slov a ultimát. V NHL uznávajú len zdravé jablká."

Komfort okolo hráčov NHL je pre európske oči a uši stále omračujúci. Za celú sezónu nemusíte siahnuť na zips hokejového vaku. Keď sa hráč po nočnom návrate klubovým lietadlom neponáhľa za manželkou či priateľkou, vždy má pripravený hotel v areáli Philips arény, kde môže pohodlne prespať, aby nestrácal čas na najbližší tréning. Rozdiely dobre chápete, vyrastali ste v slovenských podmienkach. Čo by na Slovensku reálne najrýchlejšie pomohlo?

"Vľúdne slovo. Je jasná odlišná kapacita amerického trhu, ale aj za malé peniaze sa dá urobiť pre výkonnosť hokejistov veľa. Stačí úsmev, pochopenie a to vľúdne slovo. Podať ochotne dobrú kávu a pri podávaní novej hokejky súčasne nenadávať s krikom, že hráč si ju vlastne nezaslúži. Potom si funkcionár nezaslúži jeho výkon."

Vaši synovia David a Nicholas hrajú v juniorských tímoch Trashers. Majú protekciu, že otec je hviezda NHL, alebo tiež im musíte platiť ľad a výstroj?

"Každý z rodičov prispieva do rozpočtu na chod tímu. Priznám výhodu, že firmy, čo ma zásobujú hokejkami, ich poskytnú aj mojim deťom. No hlavné položky sú cesty na turnaje a vstupné vklady na ne. Letenky a ubytovanie hradia rodičia."

Koľko vás stojí jeden syn hokejista?

"Určite dvadsaťtisíc dolárov ročne. A to ešte neplatíme trénerov, ktorí to u nás robia ako hobby."

Šestnásťročnú dcéru Petru stále baví tenis?

"Stále a popritom európsky futbal. Vážne!"

Myslíte často na to, čo budete robiť, keď prestanete hrať hokej?

"Nie denne, raz do týždňa. Som na sklonku kariéry. Musím myslieť na svoje deti, ktoré vyrastali v Amerike, angličtina je ich prvý jazyk. Bolo by ťažké zobrať ich zrazu na Slovensko, čo však nevylučujem. Aj tam sú dobré školy. Väčšia šanca na univerzitné pokračovanie je v Amerike, navyše by nebolo ľahké zmeniť ich životný štýl."

A vy?

"Nepustím sa do reštaurácií alebo hoteliérstva, v tom sa nevyznám. Celý život hrám hokej, možno by som vedel odovzdať skúsenosti deťom. Nemyslím na profesionálnej úrovni, ale na to, čo by ma bavilo."

Zrejme tiež preto, že ste zarobili pekné peniaze. Čo s nimi robíte?

"Nerobím si s nimi problémy, starajú sa o ne poradcovia. Nežijem na vysokej nohe, stačí mi ku šťastiu málo, najdôležitejšie je zdravie."

Čím si naň pripíjate? V utorok máte narodeniny.

"Pohárom dobrého vína. No len v lete, počas sezóny to nejde. Pred pár rokmi som si pochutil na červenom z dielne Žiga Pálffyho, ale tuším to robil jeho otec, meno sedí aj tak. Mladšieho som naťahoval, nech mi dá to lepšie zo zadného regála. Nesklamal."

Peter Bondra hrá napriek pretrvávajúcim problémom so slabinami, ku ktorým pribudol pruh. Slovenský reprezentant sa zrejme nevyhne operácii. FOTO - VOJTECH JURKOVIČ a TASR/AP

Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Atlanta