„Keď sme pripravovali články o cudzincoch a stretávali sme sa s nimi, vyšlo nám, že mnohí, napríklad z arabských krajín, sem prišli študovať a potom tu ostali. Vietnamci, Číňania prichádzali na Slovensko študovať a pracovať ešte za komunizmu. Iné je to v prípade cudzincov zo Západu. Jednu časť tvoria ľudia, ktorí sem prišli s batohom na chrbte a hľadali dobrodružstvo. V druhej skupine sú manažéri, ktorých sem poslali firmy investujúce na Slovensku,“ hovorí Tom Nicholson.
On sa na Slovensko dostal v roku 1992 náhodou. Na úrade práce v Toronte ponúkali možnosť učiť v školách angličtinu. „Vypísal som formulár a po čase mi raz ráno zavolala úradníčka: Tak, chcete ísť do Československa? Ja som sa totiž pomýlil a vypísal som formulár, že chcem ísť učiť angličtinu do zahraničia. Napriek tomu som súhlasil a o desať dní som odletel. Dostal som sa sem v podstate omylom.“
Nicholson podobne ako väčšina cudzincov, ktorí k nám prichádzajú, nevedel po slovensky ani slovo, dnes už hovorí plynule. „Panovali tu zvláštne pomery, žilo sa mi dosť ťažko. Vtedy som mal dlhé vlasy a niektorí kolegovia na mňa zazerali aj pre takúto drobnosť.“
Na Slovensku vydržal šesť mesiacov. Vrátil sa domov, ale po čase začal mať pocit, že mu niečo chýba, niečo stratil. „Uvedomil som si, že mi chýba práve Slovensko. Napísal som listy dvanástim univerzitám v Čechách a na Slovensku, či pre mňa nemajú prácu. Dostal som ponuku z Olomouca a zo Žiliny, a tak som zakotvil na žilinskej Vysokej škole dopravy a spojov. Postupne som sa dostal do Bratislavy a dnes pracujem v časopise.“
Podľa Nicholsona si po voľbách v roku 1998 mnohí mysleli, že s návratom demokratických síl k moci sa bude zvyšovať počet cudzincov na Slovensku, ale stal sa opak. Majitelia podnikov začali viac veriť, že ich firmy na Slovensku môžu rovnako dobre riadiť domáci. „To sa stalo napríklad v IBM, Coca-Cole a mnohých ďalších firmách. Počet Američanov, Britov sa z roka na rok znižuje. Ale veľký obrat očakávam po vstupe Slovenska do Európskej únie,“ hovorí Tom Nicholson.
Autor: rf
