úru.

Vonnegut kedysi pracoval ako americký predajca výrobkov automobilky Saab. Dnes už táto švédska spoločnosť dobehla úrovňou svojich áut konkurenciu, málokto však vie, čo produkovala pred vyše tridsiatimi rokmi, keď na preslávení jej značky neúspešne pracoval aj Vonnegut. Ako majiteľ a manažér úplne zlyhal, a to mu podľa jeho slov Švédi dodnes neodpustili.

Saab mal v tých časoch iba jeden model, malé dvojdverové auto s motorom vpredu. Vonnegut zrejme nikdy nenavštívil socialistický blok a nespoznal výrobky Nemeckej demokratickej republiky, keď píše, že Saab bol jediným autom na svete, ktoré malo podobne ako kosačka iba dvojtaktný motor. Vždy, keď ste natankovali, museli ste do nádrže doliať ešte plechovku oleja. Predajným zámerom bolo položiť na lopatky VW chrobák, čo sa samozrejme nepodarilo. Na druhej strane sa však podarilo tomuto autu vyrobiť v Amerike pár ohňostrojov. Tento efekt nastal vtedy, keď ste zabudli doliať spomínaný olej. Vtedajší Saab nazýva Vonnegut nočnou polúciou inžinierov z fabriky na lietadlá, ktorí nikdy pred tým nevytvorili žiadne auto. "Začal som šíriť nepekné reči na adresu švédskeho strojárstva, a tým som sa pripravil o šancu dostať Nobelovu cenu," konštatuje Vonnegut.

Vo svojich útržkovito napísaných spomienkach, ktoré sú súborom viacerých textov rozličných žánrov, sa Vonnegut vracia aj do detstva a vysvetľuje, prečo študoval chémiu. Jeho technické vzdelanie robilo kritikom zmätok, niekedy to viedlo až k absurdným situáciám. Vo svojom prvom románe Mechanické piano opisoval skutočnú priemyselnú oblasť Schenectady, kde nebolo nič len samé fabriky - kritici toto miesto nepoznali a považovali ho preto za víziu budúcnosti. "Myslím si, že romány, ktoré sa vyhýbajú technológii, skresľujú život rovnako ako viktoriánske romány, ktoré sa vyhýbali sexu."

Najslávnejším Vonnegutovým románom je Bitúnok číslo 5, postavený na jeho zážitkoch z bombardovania Drážďan počas druhej svetovej vojny. Svoje vlastné životné skúsenosti preniesol do viacerých románov, po osemdesiatke však bolo načase priniesť aj niečo, čo aspoň pripomína pamäti. Jeho najnovšia kniha túto požiadavku spĺňa, jej hodnotenie je však rozporné. Mnohým sa páči, ale jedna čitateľka mu napríklad vyčíta, že v nej neposkytuje nádej. Dobrá literatúra má trochu iné ciele, na šírenie nádeje tu máme vynález zvaný náboženstvo.

Autor: ANDREA ERTLOVÁ, Londýn