Pre Chmelára vo funkcii predsedu národného olympijského výboru to bude štvrtá, druhá zimná olympiáda. "Ako turista som však bol už na moskovskej 1980 a ako funkcionár premiérovo na soulskej v roku 1988," pripomína.

Včera na vernisáži olympijskej výstavy v bratislavskom Mestskom múzeu mu všetci k jubileu vinšovali jedno, a to isté - turínsku medailu. Na zimných hrách sa slovenský šport z kovu ešte neradoval.

"Medaila by ma mimoriadne potešila, ale získať ju bude ťažké," vraví Chmelár. "A k nej by som si prial ešte dobrý výkon hokejistov - bez ohľadu na to, či zaň bude alebo nebude medaila. Hokej je hokej, Slováci ním žijú, potrpia si naň."

Olympijský šéf už odmlada. Rodákom je z Tvrdošoviec, ale detstvo prežil pod Tatrami. "V Kežmarku sme bývali vedľa ľadovej plochy. Cestou zo školy som hodil doma tašku a hajde hrať hokej," spomína.

V deväťdesiatom deviatom, keď sa volil nástupca prof. Vladimíra Černušáka, ho práve hokejový zväz ako bývalého generálneho riaditeľa sekcie športu na ministerstve školstva s predchádzajúcou funkcionárskou praxou v telovýchove postavil ako svojho kandidáta v olympijských voľbách. Vyhral ich, podobne ako vlaňajšie - tie už bez protikandidáta.

"Biatlonistky už dvakrát boli blízko medaily. Pre hokejistov je, žiaľ, stále najlepším umiestením šiesta priečka z premiéry v Lillehammeri 1994 - dúfam, že v Turíne sa to zmení," vraví Chmelár. Na otázku, či máme pre Turín tajný tromf, odvetí: "Mohol by ním byť snoubordista Židek. Ak nepadne, lebo jeho disciplína je divočina."

Jubilujúci šéf si myslí, že najdôležitejšie bude, aby v Turíne každý zo šesťdesiatich Slovákov vydal zo seba všetko, čo natrénoval.

MARIÁN ŠIMO