Erika trápila baterka, nemal najlepší signál, ale s pokojom jemu vlastným napokon všetko bravúrne zvládol aj preto, že mal predsa len lepšiu akreditáciu než ja, dostal sa na vzdialenosť päťdesiatich metrov od nepriestrelného skla chrániaceho pre každý prípad nového prezidenta.

Aj za túto živú reportáž dostal vtedy Erik pochvalu - lebo jeho bezprostredný štýl, v ktorom mu pomáhal jeho neuveriteľný zamatový hlas, robil z jeho reportáží skutočné žurnalistické zákusky. Napokon to môžu potvrdiť tie tisíce uší jeho pravidelných poslucháčov.

Erik Stražan, v posledných dvoch rokoch už v Bratislave na dôchodku - oddych mal byť pokojný a príjemný a plný nových zážitkov aj z plánovaných rybačiek - skonal po zákernej chorobe vo veku šesťdesiatdeväť rokov.

Patril bez diskusie medzi najlepších rozhlasových reportérov nielen Hlasu Ameriky, ale Ameriky vôbec. Jeho veľkou prednosťou bol aj jeho prirodzený a odzbrojujúci šarm, s ktorým robil interview, či už išlo o amerických alebo aj slovenských politikov, ktorých zvykol trpezlivo čakať už na washingtonskom Dules International Airport, a mnohých aj uvádzal do spoznávania amerického hlavného mesta. No udivovali aj jeho známosti s hokejistami NHL, či jeho prehľad hudby a literatúry.

Erik Stražan emigroval s manželkou Jankou a dvomi malými deťmi Davidom a Barborou, do Ameriky dávno - pred vyše dvoma desaťročiami. Keď sa uchytil v Hlase Ameriky, okamžite preukázal svoje prednosti. Patril medzi reportérov, ktorí za udalosťou bez zaváhania vycestovali.

A tak aj v novembrových dňoch roku 1989 bol vôbec ako jediný americký reportér svedkom prvej veľkej revolučnej demonštrácie na bratislavskom Námestí SNP. Reportoval ako inak, naživo, z balkóna vtedajšej slovenskej televízie, dnes budovy ministerstva kultúry. A reportoval so zápalom priam neskutočným, lebo vedel, že v tých chvíľach sa mohol po prvý raz prihovoriť poslucháčom Slovenska priamo z domovského mesta. Nie náhodou visí jeho fotografia na chodbe budovy Hlasu Ameriky a pri nej sa skvie veľký nápis: Najlepší reportér Hlasu Ameriky roku 2000!

Počas mojej poslednej návštevy Washingtonu sme sa cestou z virginského Herdonu, kde mali Stražanovci posledný americký dom, zastavili na Arlingtonskom cintoríne. Nepoznal som dôvod, hrob Kennnedyovcov som videl už neraz. Vystúpili sme z auta a Erik ma zaviedol k náhrobku jedného z nemenovaných prvých slovenských redaktorov Hlasu Ameriky, ktorý emigroval ešte po roku 1948. Obrátil sa ku mne a povedal: "Amicus, tu by som mal takto skončiť? Ja chcem ležať doma, na Slovensku!"

Nuž Erik, to sa ti aj plní, len strašne, strašne zavčasu.

Autor: MICHAL HAVRAN(Autor je komentátorom týždenníka Domino Fórum)