Priateľka mu vyčíta, že je záletník a že sa s ňou nechce oženiť. Ale, pozrite sa na neho, môže takto vyzerať Don Juan? Don Johnston má už päťdesiat, je unavený, oblieka sa len do teplákovej súpravy. Niežeby behal alebo cvičil, iba v nej pohodlne sedí na gauči. Evidentne nie je šťastný, ale zmieruje sa s tým, že nič lepšie už asi nevymyslí.

Nepovedali by ste, ale aj Jim Jarmusch už mal päťdesiat rokov. Asi chápe človeka, ako je Don, ale na rozdiel od neho to s ním ešte také zlé nie je. Tam, kde Don vidí koniec, cíti možný začiatok. Svoj entuziazmus a hravosť preniesol na postavu Donovho suseda Winstona, milovníka detektívok. Winston je plný energie, stále má chuť niečo robiť, starať sa o čokoľvek alebo kohokoľvek. Akoby bol tou udupanou, rokmi vytesnenou časťou Dona.

To, že tam kdesi ešte stále je a možno ju rozhýbať, sa ukáže už v úvodnej časti. Don dostane ružový list a v ňom číta, že má syna, ale nedočíta sa od koho. Zasiahne ho to, ale viac to prežíva Winston. Pre neho je to skvelá príležitosť riešiť nejakú záhadu. Scéna, v ktorej jednu strohú stránku ružového papiera prevracia hore-dolu, hľadá nejaké indície a núti Dona, aby sa do vzrušujúceho bádania zapojil, je jedna z najvtipnejších z celého filmu. Navyše, žiadna iná už toľko nepovie. Správajú sa ako dvanásťročné dievčatá, keď dostanú tajomný odkaz, nadšené, že majú asi nejakého nápadníka. A keďže sú obaja v pokročilom veku, ich vzrušenie je aj rovnako nezmyselné.

Napriek tomu sa Don vyberie na okružnú cestu po svojich bývalých priateľkách, zistiť, ktorá je matkou. To je pre Jarmuscha príležitosťou rozohrať svoje typické roadmovie a rozdeliť ho na niekoľko relatívne samostatných príbehov. V príjemnej, decentnej zvukovej kulise plynie cesta pokojným tempom. Stretnutia s bývalými ženami prejdú bez vonkajšej drámy, rozhovory s nimi sú bez umelo pridaného filmového napätia, zostávajú absurdné, prázdne, povrchné. Každá žena je úplne iná, trochu zmenená, a to vlastne vysvetľuje, prečo je dnes Don vyčerpaný a sám.

Melanchólia a priemernosť, v takom niečo je Bill Murray skvelý. Stačia mu náznaky, aj tak je rozpoloženie jeho postavy v každej chvíli jasné. Aj Jarmusch má rád takú náznakovosť a je veľká škoda, že tentoraz ju úplne nedotiahol. Prvé sekundy všetkých stretnutí Dona s bývalými sú veľavravné, to nemožno odškriepiť. Keď sa vzápätí ukážu ako viac-menej neúspešné, to zas jasne hovorí o tom, ako Don preflákal svoju minulosť, a teraz tápe v prázdnote prítomnosti. Koniec zostáva maximálne otvorený a o to vtipnejšie potom spätne vyznie Winstonovo nadšenie z riešenia záhady.

Je tiež od Jarmuscha milé, že sa chcel vyhnúť banalite, sentimentu, nereálnej dráme. Lenže tak, ako má Don rezervovaný postoj k vlastnému životu, má aj on príliš rezervovaný postoj k svojmu príbehu. Tým sa zbavil možnosti (a povinnosti) pripísať mu trochu väčší význam.

Zlomené kvety (Broken Flowers) l USA/Francúzsko l 2005 l 106 min l Scenár a réžia: Jim Jarmusch l Kamera: Frederick Elmes l Hudba: Mulatu Astatke o Hrajú: Bill Murray, Jeffrey Wright, July Delpy, Sharon Stone, Jessica Lange, Tilda Swinton, Pell James o Premiéra v SR: 2. februára