Na základnej škole učím takmer 15 rokov. To, čo sa mi v týchto dňoch prihodilo, bolo šokujúce. Po skončení vyučovania ma oslovila desaťročná žiačka týmito slovami: "Nechtiac som vypočula, keď môj ocko oznamoval mamke, že chce podať žiadosť o rozvod a že jej kúpi byt, keď bude s rozvodom súhlasiť. V byte by som mala bývať s mamkou, bez ocka. Ja chcem žiť naďalej s ockom a mamkou spolu. Pomôžte mi, prosím!"
Potom žiačka odišla bez vyčkania na môj postoj. Pravdupovediac, ani dosť dobre neviem, čo by som jej v tom okamihu povedala a tak trochu sa hanbím, že žiadam o odbornú radu. Drahomíra
Pani učiteľka,
nečudujem sa, že ste ustrnuli nad touto prosbou dieťaťa o pomoc. Počet rozvodov je vysoký a ročne sa týka desiatok tisíc detí, ktorých sa obvykle nikto nespýta, čo ony na to. A vo väčšine prípadov s tým deti nesúhlasia, nerozumejú tomu a často snívajú o tom, že sa rodičia znovu dajú dokopy. Ba deti mávajú kdesi v hĺbke aj pocity viny: to iste preto, lebo som neposlúchal(a), napadne im. V ideálnom prípade sa rodičia spolu porozprávajú s dieťaťom, vysvetlia mu, že sa rozchádzajú preto, že už sa nemajú radi, ale že majú radi jeho, svoje dieťa, že ono za to nemôže a v budúcnosti sa nič preň nezmení: bude mať dostatok (potravy, šatstva, hračiek i lásky), pretože sa bude stretávať s oboma rodičmi. Niekedy aj na dlhší čas. Ale koľko je ideálnych prípadov? Obávam sa, že realita je taká, že väčšina rozvádzajúcich sa rodičov dieťaťu, ani desaťročnému, nepovie nič, alebo mu len po rozvode jeden z nich oznámi fakt, že sa rozviedli a potom ešte pridá zopár nenávistných poznámok na adresu toho druhého. A keď príde na stretávanie sa dieťaťa s druhým rodičom, kladú im prekážky. Nečudo potom, že deti trpia.
Čo teda s tou výzvou o pomoc? Ako môžete vy, ako učiteľka, v takomto prípade pomôcť? Obávam sa, že túžba dieťaťa, aby rodičia ostali spolu - ak sa aspoň jeden z rodičov rozhodol rozísť - ostane nenaplnená. Tretia osoba má na to obvykle malý vplyv, ako už vidno z doterajšej situácie. Psychológovia v bývalých manželských poradniach (neskôr centrách, teraz referátoch poradensko-psychologických služieb na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny) o tom vedia svoje. Percento úspešnosti v takýchto prípadoch nebýva vysoké, odhadujem ho tak na 10 - 15 percent. Ale za pokus to stojí. Môžete sa teda porozprávať s vašou žiačkou, spýtať sa jej, ako sa skontaktovať s jej rodičmi (alebo aspoň s mamou) a odporučiť jej, dohodnúť, pomôcť jej v odhodlaní navštíviť poradkyňu (väčšinou sú to ženy). Môžete sa sama porozprávať s rodičmi vašej žiačky (alebo aspoň s mamou, pretože tá bude asi ochotnejšia - jednak ťahá v tomto prípade za kratší koniec, a vo všeobecnosti sú ženy omnoho prístupnejšie takýmto rozhovorom). Možno bude vaša snaha niečo platná a budete mať možnosť uvidieť celý problém vo väčšej hĺbke a šírke.
No a napokon, treťou možnosťou je pomáhať žiačke samej, tej desaťročnej slečne, ktorá je už natoľko vyspelá, že dokázala tak dospelo požiadať o pomoc. Vo svete existujú celé programy na pomoc deťom rozvádzajúcich sa rodičov, kde sa spracúvajú pocity a starosti detí v takejto situácii. V tejto rubrike nie je dosť miesta na opísanie všetkých tém a postojov, je toho na celú knihu (napríklad Gardner: Rozvod a čo ďalej? Warshak: Rozvodové jedy), ale keď budete pozorne počúvať, rozumieť a dávať najavo porozumenie, urobíte veľa.
Na záver jedna spomienka, ktorá sa mi vynorila po prečítaní vášho listu. Ak sa nemýlim, je to Londonova poviedka, jedna z mnohých, ktoré napísal o živote zálesákov. Dvaja priatelia mali spoločného psa. Stalo sa, že sa pohádali a rozišli. Pes odmietol ostať len s jedným z nich a behal neustále od jedného k druhému. Ako sa rozídení priatelia vzďaľovali, bolo to pre psa čoraz namáhavejšie. A tak sa priatelia vrátili jeden k druhému, pretože im bolo ľúto psa, ktorý by sa bol asi ubehal k smrti, len aby nestratil ani jedného z nich.
Držím vám palce.
