Internetových čitateľov sme sa spýtali: Ako môže učiteľka svojim žiakom v takejto situácii pomôcť? Mala by ísť za rodičmi a porozprávať sa s nimi? Napíšte vlastné skúsenosti, ako sa vaše deti alebo deti vašich známych vyrovnávali s rozvodom rodičov.

Chápem, ako sa asi pani učiteľka cíti, a priznám sa, že by som bremeno očakávania pomoci, aké jej naložila žiačka, nechcel niesť. Žiaľ, možnosti, ako zasiahnuť a efektívne pomôcť, nemá žiadne. Aj keby si možno myslela, že má na to právo, tak ho nemá. To by bolo zasahovanie do vnútorných záležitostí rodičov. Aká by to musela byť autorita, aby vzbudila pocit zodpovednosti u rodičov, keď ho nemajú voči svojmu dieťaťu.

r r r

Absolvoval som niekoľko desiatok rozvodov, samozrejme, nie vlastných, ale našich klientov, a každý mal niečo do seba. Deti si to skoro vždy odniesli najviac, ale podľa mňa pred nimi netreba vytvárať ilúziu nekonečného manželstva, a nemala by to nasilu robiť ani učiteľka, ktorá má deti pripraviť na budúci život, a nie na utópiu. Proste im treba na rovinu vysvetliť, že rodičia ich majú stále radi (alebo niekedy ani nemajú), ale manželstvo je záležitosť dobrovoľná a každý z nich si momentálne predstavuje svoju budúcnosť inak (alebo s niekým iným). Mimochodom, čo sa týka detí, často sa stáva, že maloleté dieťa chce zostať s otcom, ale na 95 percent ho aj tak dostane matka.

r r r

Učiteľka rozvodu určite nezabráni, dievčaťu však môže pomôcť tým, že sa jej bude trochu viac venovať a v rozhovoroch sa snažiť rozptýliť strach, ktorý to dievča určite má. Mne tak pred rokmi pomáhala moja teta, mamina sestra. Mala som dvanásť rokov, keď mi rodičia povedali, že sa budú rozvádzať. Bola som z toho hotová, plakala som, zúrila, bola som na rodičov zlá, prestala som sa učiť, vyhrážala sa, že ak neostanú spolu, prepadnem, ujdem z domu, začnem fajčiť. Snažili sa so mnou rozprávať, chceli mi stále niečo vysvetľovať, ale ja som ich nenávidela a nepočúvala ich. Pomohlo mi, keď som prázdniny strávila u tety. Bola slobodná, zbožňovala som ju od malička, takže s jej pomocou som sa cez rozvod rodičov akosi preniesla. Snažila sa mi vysvetliť, aké sú vzťahy medzi ľuďmi komplikované, že nie vždy si tí, čo sa zoberú, musia porozumieť na celý život. Keď som sa po prázdninách vrátila domov, bolo mi trochu ľahšie, nebola som už taká vzpurná, takže rodičia mali možnosť vysvetliť mi, čo sa medzi nimi udialo. Nebolo to ľahké obdobie a keby som vtedy nenašla oporu v tete, ktovie, ako by som skončila.

r r r

Ja som sa rozviedla vlani, ale neklapalo nám to už 2 - 3 roky. Starší syn, vtedy bol druhák, chodil do školy vystresovaný z toho, že márne čakal na otca, ktorý trávil voľný čas s kamarátmi pri poháriku. Mladší chodil do škôlky. Niekedy deti nevideli otca aj pár dní - keď prišiel domov, už spali, keď ráno odchádzal, ešte spali. Deti boli len so mnou. A keď náhodou prišiel domov skôr, tak to bola spŕška hnevu na deti, aby sa nebili, nekričali, lebo zase odíde. V tretej triede sa syn dosť zhoršil aj v učení a vtedy som musela ísť do školy za jeho učiteľkou a celú situáciu som jej vysvetlila. To sme už s manželom nežili spolu. Syn si prestal značiť, čo majú na úlohu, takže domov nosil samé poznámky a zlé známky. Učiteľka mi vtedy veľmi pomohla. Každý deň mu kontrolovala zošity a mňa to čakalo doma. Písanie úloh a učenie bolo doslova nasilu. Syn bol dosť agresívny, arogantný. V priebehu roka sa však z toho dostal. V škole je pokojnejší, pozorný a aj sa zlepšil v prospechu. Bolo to veľmi ťažké, ale situácia sa značne zlepšila. Po odchode od manžela som synovi vysvetlila, o čo ide, a teraz je z neho super chalan. No je až veľmi upnutý na mňa. Deti si s otcom rozumejú, ale nevydržia s ním dlho, veď on sa im nikdy nevenoval dlhšie ako 30 minút za týždeň. Možno aj preto bol rozchod jednoduchší. Ale synovi, a teda aj mne, pomohla jeho pani učiteľka.

r r r

Ak príde k situácii, že sa manželia s malým dieťaťom rozvádzajú, je to síce zlé, ale asi nezvratné. Nemyslím si, že by tento problém mohlo vyriešiť ich dieťa. Sám som rozvedený. Keď som odchádzal od ženy, môj syn mal sedem rokov. Hrozne ma to trápilo, kvôli nemu, ale inak sa nedalo. Keby som kvôli synovi zotrval v manželstve, asi by sme mu nepripravili pekný život. On zasa pochopil, že aj keď s jeho matkou byť nemôžem, s ním som stále. Dušou a často aj fyzicky. Napokon to osud zariadil tak, že sa o syna starám ja a máme krásny vzťah. Nezabudol. Ľuďom, ktorí sa rozvádzajú, radím dve veci - ten, kto odchádza, by nemal eufóriou z prípadného nového vzťahu prekryť lásku k dieťaťu. A ten, čo ostáva (spravidla matka) by nemala pred dieťaťom podkopávať otca (samozrejme, hovorím o prípadoch, keď ide o zodpovedného človeka, ktorý sa nevykašle na rodinu, len skrátka nemôže žiť so svojou bývalou, ale inak sa o dieťa stará). Viem, že je pre ženu ťažké nenadávať na expartnera, ale toto si vždy odnesie len dieťa. Môže získať tiky a často treba aj psychiatrickú pomoc. Viem o tom niečo.

r r r

Keď som mala asi trinásť rokov, našla som doma v šuplíku žiadosť o rozvod písanú rukou mojej mamy. Veľmi som sa vtedy zľakla a uvedomila si, že sa to môže naozaj stať, lebo som bola často svedkom toho, ako sa moji rodičia intenzívne hádali. Málokedy mi bolo s nimi obidvoma naraz príjemne, z otca som mala strach, mamu som ľutovala, ale vôbec som si nevedela predstaviť, že by som nežila s obidvoma. A tak som svoj šuplíkový objav tajila. Vlastne som ani nevedela, či to mám, alebo nemám niekomu hovoriť. Nenapadlo mi ísť s problémom ani za učiteľkou, možno aj preto, že moja mama bola učiteľka. V každom prípade - rodičia sa nakoniec nerozviedli, žijú spolu, a rozviedla som sa ja. Keď som neskôr mame o tej nájdenej žiadosti povedala, skonštatovala, že keby sa boli rozviedli oni, možno by sa to nestalo nám - teda mne, mojim deťom, bývalému manželovi. Ale človek nikdy nevie - a to asi platí aj v prípade, o ktorom píše čitateľka. Prajem jej, aby mala so žiačkou pekný vzťah.