Bolo trochu smiešne pozorovať tvár dvadsaťsedemročného Hašima, ktorý sa dozvedel, že ho vybrali do skupiny najperspektívnejších a bude sa pod dohľadom inštruktorov cudzích armád učiť byť ozajstným vojakom. Tváril sa kyslo a naduto. Ako keď afganskému mužovi poviete, že nevie, ako sa drží samopal.
„Od jedenástich rokov som na fronte. Rozoberiem kalašnikov rýchlejšie než ktorýkoľvek z tých smiešnych učiteľov. Akurát nemám peknú uniformu, perfektne ostrihané vlasy a neviem pochodovať,“ hovoril pobúrene.
Hašim sa dokáže výborne zakrádať, klásť míny aj ich vyrábať. Veliteľa však počúva iba vtedy, keď si ho absolútne váži, a do útoku ide, len ak je presvedčený, že bojuje za správnu vec.
Z Hašima a miliónov afganských mužov sa ani po dvadsiatich troch rokoch nestali vojaci. Sú to vynikajúci partizáni. Pre novú afganskú armádu, ktorú sa dočasná vláda Hamída Karzaja rozhodla vybudovať, sa však ich veľmi slobodomyseľné návyky vôbec nehodia.
V Kábule sa minulý týždeň začal špeciálny výcvik vojakov. Prvých šesťsto mužov sa má stať základom novej armády. Špecialisti z Veľkej Británie učia Afgancov, ako správne narábať so zbraňou. Francúzi, Turci a Nemci ich zoznamujú so spojovacou technikou a lekárskou prvou pomocou vo vojnových podmienkach.
Počas šiestich týždňov by mali vyškoliť aj tridsať dôstojníkov, ktorých vybrali podľa národnosti – je medzi nimi štrnásť Paštunov, jedenásť Tadžikov a päť predstaviteľov ostatných menšín žijúcich v Afganistane.
Náčelník operatívneho štábu ministerstva obrany Abdul Sami Bachši sa usmieval, keď som sa ho spýtala, či najskúsenejší bojovníci na svete potrebujú inštruktáž cudzincov. „Nejde o to, že by afganskí vojaci nevedeli strieľať. Afganský chlapec vie narábať so zbraňou lepšie než vojak ktorejkoľvek z európskych armád. Regulárna armáda však v Afganistane neexistuje,“ povedal a poslal svojho dvanásťročného pobočníka po čaj.
Vojna proti sovietskej okupácii, občianske konflikty, ale aj posledný ozbrojený odpor proti Talibanu boli založené na partizánskom boji. Naposledy ozbrojené sily v Afganistane pripomínali normálnu armádu za vlády prezidenta Nadžibulláha. Afganistan mal vtedy okolo dvestotisíc dobre vyzbrojených mužov. Veľa dôstojníkov vyškolil Sovietsky zväz a Moskva dodávala takmer všetky zbrane. Dodnes sú tu základom výzbroje.
„Briti a špecialisti z ďalších krajín musia našich mudžahedínov naučiť predovšetkým vojenskej disciplíne,“ povedal Bachši. „Potrebujeme novú techniku, uniformy, vysielačky. Jednoducho všetko. Kto nám to dá, to je mi jedno, ale nikto si nesmie myslieť, že keď nám pomôže, budeme ho z vďačnosti na veky poslúchať,“ vyjadril Bachši mienku väčšiny afganského dôstojníckeho zboru.
Záujemcov sú milióny. Pre mnohých mudžahedínov ani neexistuje iná pracovná príležitosť. Ako však naučiť mužov, ktorí sa roky o akejkoľvek ozbrojenej akcii rozhodovali úplne samostatne či v malých skupinkách, podriaďovať sa jedinému veleniu? Nevedia to ani britskí inštruktori, ani afganský minister obrany Fahim. On sám bol poľným veliteľom, ktorý o sebe s hrdosťou vyhlasuje: „Sme slobodní a počúvame len Alaha.“
PRE SME – PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum, Kábul
