 Ilustrácia Monika Mikyšková. |
... to je všetko? - opakuje si namrzený v duchu a naráža pritom na množstvo spánku, ktoré mu bolo tejto noci dopriate... vlastne skôr nedopriate, pretože sa už hodnú chvíľu nervózne prehadzuje na posteli a úporne sa snaží znovu zavrieť oči, snaží sa ešte aspoň na chvíľu uniknúť pred vedomím, pred všetkým, čo sa mu snaží nahovoriť, že je jeho zápas zúfalo márny, že aj svitanie, čoraz hlasnejšie sa hlásiace o slovo kúsok za oknom, hovorí jasnou rečou, jazykom, ktorému dokonale rozumejú ľudia postihnutí náhlou nespavosťou.
Bolo to nanajvýš podivné ráno, dlho nevedel, čo si má o ňom myslieť, bolo to jednoducho ráno nepodobajúce sa žiadnemu z množstva rán, do ktorých sa prebúdzal predtým, presnejšie povedané, nepodobalo sa žiadnemu z tých, ktoré si pamätal. Dlho sa nahý len tak prechádzal po izbe a nevedel si vysvetliť, odkiaľ sa v ňom zobral ten zvláštny pocit, že sa všetko okolo neho zmenilo, že všetko zmenilo svoje rozmery, že sa akýmsi nevysvetliteľným spôsobom znásobili vzdialenosti v jeho malom prenajatom byte, že sa nejakým spôsobom cez noc zväčšilo tých pár vecí tvoriacich jeho skromné zariadenie, a nielen to, zdalo sa mu, že sa to neskončilo, že sa rozmery a vzdialenosti zväčšujú ďalej, že mu to všetko akosi začína prerastať cez hlavu. Rýchlo sa obliekol a vybehol na ulicu, kde sa ten zvláštny pocit stratil, je však celkom dobre možné, že to bolo iba zdanie, že sa to zväčšovanie vecí a vzdialeností v tom rozľahlom priestore nezastavilo, ale iba spomalilo, presnejšie, že to v tom rozľahlom priestore iba tak nebolo vidieť.
Zazvonil pri dverách bytu, ktorý ešte pred nedávnom obýval so svojou manželkou. Volala mu, že treba podpísať nejaké papiere, aby bolo možné urobiť bodku za ich pomerne dlhým spolužitím, rozchádzajú sa pokojne, dokonca aj žena už pôsobí vyrovnane, hoci mu stále nemôže odpustiť, a asi už nikdy nepochopí, ako sa môže človek, s ktorým prežije toľké roky, jedného dňa nevrátiť, pretože on na rozdiel od iných naozaj neodišiel, on sa iba nevrátil, ako si mohol myslieť, že to vybaví jedným jediným telefonátom, jediným strohým konštatovaním, že jej to nevie vysvetliť? A keď sa potom na druhom konci neznesiteľne dlho nikto neozýva, dodá ešte, že ju má stále rád a že ju môže uistiť, že za tým nie je iná žena, čo ženu na druhom konci len zúfalo rozosmeje a prinúti tresnúť slúchadlom tak silno, že jej úlomky z neho porania ruku a ona sa dlho pozerá na neveľkú ranu, ktorá sa ale pomaly zväčšuje, aby ju nakoniec celkom pohltila.
Teraz žena sedí oproti nemu za kuchynským stolom, stále vyzivuje a vyčíta mu, že ju zobudil, čo mu pripadá ako malá vynaliezavá pomsta vzhľadom na noc, ktorú mal za sebou, nepochyboval však o tom, že si ju zaslúži, prijal ju a pripísal si ju na účet. Dosť zle vyzeráš... poznamená žena akoby mimochodom, prehrabávajúc sa pritom v hromade papierov, ktoré potom po jednom pred neho predkladá. Má na sebe priliehavú nočnú košeľu, je stále pekná a akoby sa snažila umocniť dojem, ktorý na muža urobila v tomto rannom vydaní, upravuje si prstami rozstrapatené vlasy, pričom sa vystiera a preťahuje si ospalé, stále však prekvapivo pružné a príťažlivé telo. Kam sa to pozeráš, trochu sa sústreď... povie, keď ucíti jeho pohľad a rukou si zakryje tmavé presvitajúce bradavky, ktoré si on vie aj tak v duchu ešte stále celkom živo vybaviť, takže mu ženino počínanie pripadá možno pochopiteľné, ale celkom zbytočné. Keď však potom podpíše všetky papiere bez toho, aby si ich prečítal a lúči sa so ženou na chodbe, pokúsi sa jej dotknúť, rukou jej pomaly a veľavravne prechádza po tele, od ktorého ho delí len jemná hodvábna látka nočnej košele. Neplánoval to, sám sa zľakne toho, čo urobil, navyše ho prekvapí, že sa žena spočiatku nebráni, pretože žena ho naozaj chvíľu nechá, nech zmäkne, nech sa uvarí, pozerá mu pritom priamo do očí, aby neprepásla tú pravú chvíľu, a hneď ako sa jeho ruka zachveje a sotva viditeľne sa mu podlomia kolená, s úsmevom ho od seba odstrčí a tajuplne zmizne vo dverách jednej z izieb. Keď sa vráti, má na sebe navlečený veľký župan, ktorý kedysi patril jemu, vlečie ho po zemi a v rukách, utopených v narýchlo ohrnutých širokých rukávoch, nesie papierovú škatuľu. Ty máš ale žalúdok... poznamená sucho, s neuveriteľne príťažlivým zmyslom pre iróniu, ktorým ho prekvapuje celý čas od jeho dnešného príchodu... zbalila som ti pár tvojich vecí, vravel si, že nič nechceš, nevedela som, či to mám vyhodiť, urob si s tým, čo chceš... a pokiaľ ide o tamto... pristúpi k nemu a chytí ho nečakane za rozkrok... kúp si niečo nafukovacie, samota je zlá vec...
Škatuľa, ktorú potom pod bokom niesol ulicami mu bola neznesiteľnou príťažou, nemal najmenšiu chuť do nej nazrieť, vedel si celkom dobre predstaviť, čo tam asi môže byť, fotografie, korešpondencia, zošity s poznámkami, zubná kefka, holiaci strojček, pár nepoužitých prezervatívov, možno farba na vlasy, nečudoval by sa, keby tam žena pribalila aj niektorý z nepraktických darov, ktorými ju zvykol obšťastňovať v dňoch jej narodenín, vkladala by ho tam s neuveriteľným potešením, so zmyslom pre iróniu, v ktorej po jeho odchode čoraz častejšie nachádzala úľavu a sledovala, ako v nej rastie do nezvyčajných rozmerov, podobne ako veci v jeho prenajatom byte. Zaslúžil by si to, pomyslel si, aj keď to, že sa nevrátil práve v takýto deň, deň jej narodenín, nebolo zamýšľané ako dar, bola to len zhoda náhod, náhod, ktoré sa jednoducho stávajú.
Podaruje škatuľu akémusi úbožiakovi kľačiacemu pred kostolom a chvíľu ho sleduje ako zahadzujúc barly uteká hore ulicou v obave, aby si to darca nerozmyslel, vo vetre za ním vejú uvoľnené obväzy, akoby mu vyšľahli z tela dlhé biele plamene, pred ktorými sa teraz márne snaží uniknúť.
Bolo bezmála poludnie, keď prichádzal k tmavému podchodu osvetlenému iba lúčmi dopadajúcimi z priľahlej ulice a zelenou lampou nad dverami, do ktorých vošiel. Prešiel popri regáloch plných videokaziet s číslami, veľká pestovaná a trochu výstredne upravená žena za pultom ho privítala decentným úsmevom, ktorý sa však vyplašene bránil tomu, aby na jej okrúhlej tvári zotrval čo i len o chvíľu dlhšie a tak zvážnela a kývnutím hlavy dala prichádzajúcemu najavo, že je voľné. Vošiel do malej tmavej kabínky a začal si zúfalo prehľadávať vrecká. Až teraz mu došlo, prečo ten úbožiak tak utekal, až teraz pochopil, že mu pri preberaní bezcennej škatule stihol akýmsi záhadným spôsobom ukradnúť peňaženku. Našťastie mal zvyk odkladať si výdavky do zadného vrecka nohavíc a aj teraz tam našiel pár mincí a dokonca aj bankoviek, jednu mincu vhodil do otvoru vedľa okienka zatiahnutého roletou, roleta sa zodvihla a jeho tvár osvietilo ostré modré svetlo s obrazom mladej ženy predvádzajúcej nahotu na akejsi točni vo všetkých možných uhloch a polohách. Poznal ju, poznal ju ešte z čias, keď sa ako dieťa hrávala spolu s ostatnými deťmi na dvore pred ich domom, vlastne sa skoro vôbec nezmenila, iba trochu dospela do tvarov, ktorých predvádzaním si teraz privyrábala na štúdium geológie. Zdalo sa mu to zvláštne, nevedel si predstaviť jej krehké biele prsty doráňané od nerastov, ktoré ešte ako dieťa zhromažďovala na schodoch pred vchodom do ich domu a zanietene ich pozorovala, kreslila nimi na chodník a zvedavo nimi búchala o seba, pričom olizovala prach, ktorý sa z nich sypal. Musel však uznať, že tá predstava nie je o nič zvláštnejšia ako skutočnosť, ktorú vidí pred sebou ukrytý v tmavej kabínke, odkiaľ sleduje, ako sa rovnako biele a krehké prsty vynárajú spomedzi kŕčovito našpúlených pier a kĺžu sa po tele nižšie a nižšie, aby svoj geologický prieskum tentoraz zakončili v najbližšom z mäkko vystlaných otvorov.
Roleta sa nemilosrdne zatiahla a on sa zastavil pri pulte so ženou, ktorá sa opäť okamžite snažila vylúdiť na tvári decentný úsmev, ktorý sa tentoraz vytratil hneď potom, ako položil bankovku medzi hŕbu šťavnatých časopisov porozkladaných na pulte. Na malý papier mu napísala informáciu, ktorá sa poskytuje len dobrým a spoľahlivým zákazníkom. Prečítal si čas, kedy bude dievča spoza okienka končiť a na druhú stranu lístka pre ňu napísal odkaz, ktorý jej žena za pultom po menšom dohadovaní a ďalšej bankovke, hladko pristávajúcej pod hŕbou časopisov, prisľúbila doručiť.
Rozhodol sa počkať na dievča v neďalekom parku, trochu bokom od rušného centra mesta a ako sa k nemu blížil, uvidel na ceste ležať nevládne telo psa, ešte teplé, z krvavej kaluže pod hlavou stúpali malé obláčiky pary. Zohol sa k nemu a uvidel sa vo veľkých čiernych očiach, je prekvapený z toho, že stále vyzerajú ako živé, že sa začínajú pomaly vyprázdňovať až pri tom, ako opatrne prenáša to úbohé telo do trávy pri ceste, okraj kabáta si pritom neopatrne namočí v krvavej kaluži. Je mu ľúto, že pre neho nemôže urobiť viac, cíti akúsi podivnú bezmocnosť, opäť sa mu zdá, že sa všetko okolo neho zväčšuje, že veci okolo neho nadobúdajú akési nepatričné rozmery, ktoré ho presahujú.
Zájde do neďalekého bufetu, ktorý je súčasťou parku a za posledné peniaze kúpi fľašu alkoholu, sediac na lavičke potom skúša všetky tie pocity zo seba vyplaviť. Pomaly sa mu všetko rozpíja pred očami, cíti sa ľahký, cíti, ako sa v poludňajšom teple zo seba vyparuje, časom sa od seba celkom odpúta a naposledy sa zazrie z výšky, na chvíľu sa uvidí, ako napoly sedí, napoly leží na lavičke, hlavu má neprirodzene vyvrátenú nabok. Z ruky mu vypadne prázdna fľaša, fľaša sa pomaly lenivo kotúľa po chodníku až k nohám mladej dámy, ktorá sa zastavila kúsok od neho a teraz ho bezradne pozoruje. Nakoniec predsa len vykročí smerom k nemu, prechádza okolo neho, nespúšťa však z neho oči, ešte dlho sa za ním obzerá, na chvíľu sa jej zdá, akoby muž trochu zodvihol hlavu a pozrel na ňu prosebnými psími očami, trochu sa preľakne, pretože vidí, že má okraj kabáta zamazaný od krvi, ale nezastaví sa, kráča ďalej, pomaly prejde bránou na druhej strane parku. Má k mužovi veľmi zvláštny vzťah, pamätá si ho ako dieťa, pamätá si ho ešte z čias, keď spolu bývali v jednom dome, dokonca si pamätá deň, keď sa ženil, deň keď pred ich domom prudko zabrzdilo auto a vyskočili z neho dvaja smejúci sa ľudia, ženích a nevesta, ktorí si odskočili zo svadby, aby si obzreli svoj nový byt. Cez pootvorené okno potom doliehali až k nej zvuky, pri ktorých nebolo pochýb o tom, čo sa hore deje. Nepochyboval o tom ani jej detský rozum poučený filmami a vedomosťami pokútne získanými pivničným listovaním v pornografických časopisoch, ktorý z času na čas ukradla niektorá z kamarátok z otcovej garáže. Keď potom ženích a nevesta znovu nasadali do auta, pozerala na nich účastným pohľadom, akoby sa priamo zúčastnila toho aktu, ktorý muža a ženu urobil viditeľne šťastnými, ktorý tak nepriamo urobil šťastnou aj ju. Pristúpila k nim a podarovala im dva najvzácnejšie kamene zo svojej zbierky, ktoré potom po rokoch spolu s nepotrebnými fotografiami a korešpondenciou zahodí do vody akýsi špinavý a otrhaný úbožiak, triediaci vo svojom brlohu na brehu rieky obsah podarovanej papierovej škatule.
Spomenula si na to, keď pred časom stretla muža-ženícha v meste, zdal sa jej zanedbaný a osamelý, pripomenula sa mu a on si na ňu pamätal, prekvapilo ju však, ako zostarol. Cítila sa dlžníkom, preto ho pozvala na kávu, horela nedočkavosťou, aby mu mohla celú tú príhodu z detstva vyrozprávať, celá sa rozžiarila ako sa jej ten intenzívny pocit z detstva pri rozprávaní znovu vrátil, priznala sa mu, že odvtedy nič také silné nezažila, vlastne... až donedávna... až donedávna naozaj nič také silné nezažila.
Keď sa zobudil, začínalo sa stmievať, musel sa chvíľu rozpamätávať na to, čo sa stalo. Hanbil sa a cítil sa previnilo, rozhodol sa preto, že dievča navštívi v jej byte. Prosil ju, aby ho pustila dovnútra, dokonca mal v úmysle požiadať ju, aby u nej mohol prespať. Dievča sa mu však snažilo vysvetliť, že sa k nej na niekoľko dní presťahovala tehotná priateľka, ktorá nemá nikoho okrem nej a potrebuje sa z nejakých príčin schovať pred otcom jej budúceho dieťaťa, okrem toho potrebuje pokoj, pretože môže každú chvíľu prísť jej čas. Pustila ho však dnu, uvarila mu kávu a nechala ho vyvracať sa na záchode, jeho hlasné stony sa v neveľkom byte miešali s tichým stonaním za dverami, za ktorými dievča každú chvíľu mizlo. Spí, povedalo dievča, keď sa vrátilo a muž ju prosil, aby mu dovolila do izby nazrieť. Potichu teda vstúpili do izby s oknami zastretými ťažkými závesmi, slabý lúč svetla sa predieral hustou tmou z malej lampy na zemi, obrátenej k stene. Žena na posteli si rukami držala brucho a ticho stonala v spánku. Potom však náhle vystrela ruku smerom k dievčaťu a pritiahla si ju k sebe, dlho sa nežne hladili a dievča sa snažilo zmierniť ženino utrpenie dlhým vášnivým bozkom. Zrazu sa cítil v byte prebytočný, bol to hlúpy a neuveriteľne neodbytný pocit, bol nútený sa ním zaoberať ešte aj vtedy, keď už kráčal nočným mestom. V zamyslení nevnímal krik, ktorý sa strhol na druhom konci ulice, obrátil sa, až keď sa ozval akýsi podivný rachot, skôr ako stihol zistiť čo sa vlastne deje, ucítil akési tupé pichnutie pod pravou lopatkou. Uvidel nejakých ľudí pobehujúcich v diaľke, akési podivné záblesky a zmätene poskakujúce svetlá aut. Zrazu sa mu zdalo, že už rozumie tomu, čo sa okolo neho ráno začalo diať, jeho svet sa nezväčšoval, ale rozpínal, pomaly, ale isto sa pokúsil dosiahnuť hranice svojich možností a teraz sa so zlovestným rachotom rúti späť, blíži sa k nemu a definitívne sa v poznaní svojej prebytočnosti prepadáva sám do seba. Znovu ucíti zvláštnu tupú bolesť, tentoraz kdesi pri krku, intuitívne si to miesto zakryje rukou a s úžasom sleduje, ako ho zalieva lepkavé teplo, vytekajúce z rany. Dlho stojí nepohnute a z veľkej diaľky sleduje, ako účastníci prestrelky nakladajú ranených a miznú na veľkých autách. Ticho, ktoré zrazu nastane na neho doľahne s takou váhou, že klesne na cestu, kúsok od značky - daj prednosť v jazde. Nie je to irónia?... opýta sa sám seba, ľutuje pritom, že to nevidí jeho bývalá žena, tá by to dozaista vedela oceniť. Uvidí, ako z krvavej kaluže pod ním stúpajú jemné oblaky pary a prepadne ho neuveriteľná túžba smiať sa, bolesť pod lopatkou a najmä pri krku mu to však nedovolí, rozkašle sa a vypľúva chuchvalce krvi pred seba, napriek snahe však nikdy nedopľuje ďalej ako na svoj kabát. Pred očami mu pomaly prebehne film, na jeho prekvapenie to však nie je film jeho života, ale podrobný záznam práve sa končiaceho, nie príliš vydareného dňa...
... to je všetko? stihol sa ešte opýtať predtým, ako začala definitívne miznúť aj prázdnota, v ktorej sa ešte na chvíľu zastavil a aj za ten krátky čas si na ňu dokázal neuveriteľne rýchlo privyknúť...
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Dušan Vicen sa narodil v roku 1966 na Orave, ukončil štúdium Pedagogickej fakulty univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a VŠMU Bratislava, odbor divadelná réžia. Je autorom rozhlasových hier Bezvýznamný príbeh a Nechcite ma rozplakať, divadelných hier Potkan alebo Nie sme žiadni kanibali a Forhaus. Za hru ... pohlaď psa... (apoteóza prázdna) získal prestížnu Cenu Alfréda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru. Ako režisér, spoluautor a príležitostný herec spolupracoval s viacerými divadelnými súbormi, v súčasnosti predovšetkým s divadlom Disk Trnava a SkRAT, ktorých produkciu môžu diváci vidieť predovšetkým v A4 - nultom priestore v Bratislave a na festivaloch doma aj v zahraničí. Dušan Vicen knižne debutoval vo vydavateľstve Solitudo v Námestove zbierkou poviedok Homo joga (Oravské itinerárium) za ktorú získal Cenu Ivana Kraska.
Autorka ilustrácie Monika Mikyšková (20. 3. 1983 Žilina) je študentkou maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri prof. Daniela Fischera.
