Rozhodla som sa napísať svoje poznatky z obdobia kolektivizácie dediny. Chápem, že hospodárením na malých niekoľko árových rozdrobených políčkach sa nedalo hovoriť o prosperite poľnohospodárstva a využívaní mechanizácie. Idea združovania pozemkov bola podľa mojej mienky správna a nevyhnutná pre zabezpečenie výživy národa. Avšak unáhlené a neprimerané metódy vniesli do procesu kolektivizácie veľa trpkosti. Nie vždy je výhrou prílišná horlivosť mocipánov zapáčiť sa iným, vtedy doľava, dnes doprava.
Koncom 50. rokov občania obce dlho odolávali tlakom nadriadených orgánov na založenie JRD. Keďže sme boli medzi poslednými v okrese, kde ešte JRD nebolo založené, organizovala sa veľká agitačná kampaň na dosiahnutie tohto cieľa. Prichádzali do obce nielen pracovníci okresných orgánov, ale i vedúci a administratívni pracovníci zo závodov a podnikov okresu.
Keď prišli agitátori, ľudia išli na pole
Z okolitých obcí, kde už JRD bolo založené a začiatky boli všade ťažké, sa zase robila protikampaň. Keď už bolo toho presviedčania veľa a gazdovia boli z toho znechutení, dohodli sa so zriadencom MNV, tzv. "pogárom", že keď prídu do obce agitátori, pustí do miestneho rozhlasu platňu s piesňou "Kukurukukú". Jožko Báči, samozrejme, s tým súhlasil a zakaždým, keď agitátori prišli a zaznela dohodnutá pieseň, ľudia odišli do poľa, alebo jednoducho pozatvárali bránky.
Z krčmy odísť nestihli
Jedenkrát sa stalo, že traja gazdovia nestihli na tento signál odísť z miestnej krčmy a tu ich agitátori pristihli. Prisadli si a presviedčali i pálenkou častovali, aby boli povoľnejší. Ale gazdovia nie a nie podpísať i napriek účinkom alkoholu. Prišiel večer, bolo treba skončiť, tak sa dohodli, že ich vezmú do Ruska, do kolchozu, aby sa presvedčili o výhodách spoločného hospodárenia. Gazdovia súhlasili, tak ich naložili do uzavretej Ávie a odviezli. Dlho ich vozili cestou, necestou, možno i pospali a zavčas rána na svitaní ich šofér vyložil na poli neďaleko lesa, aby ďalej už išli sami, ukázal im smer, kade sa dostanú do kolchozu.
Cestou sa radili, ako sa tam dohovoria. Jeden z nich navrhol. "Mihál, ty si bol v ruskom zajatí, volače už po ruský véš, tak ty sa budeš pýtat. Boli dohodnutí. Ako tak išli ďalej, naraz uvideli, že ide oproti nim nejaká žena s plachtičkou. Menovaný sa spýtal: "Bábuška, kakája eto derevňa." Žena pozrie udivene na nich a povie: "Mihál, ná ešte je len ráno a vy ste už opitý tak, že nevéte kde ste?"
Boli pri lese na kraji dediny, kde ich žena, ktorá išla na žihľavu, musela napraviť, aby trafili domov. Tak skončila ich cesta do Ruska.
V ďalšom prípade ženička bývajúca na kraji dediny pri pesničke nezavrela bránku. Pitvala na dvore zabitú kačicu a počítala s tým, že tak rýchlo tam neprídu. Ale sa prerátala, keď traja agitátori vošli do dvora. Začalo presviedčanie, ako jej bude v spoločnom hospodárení dobre. Naraz im prisvedčila, že ona by do toho družstva aj išla, ale má veľmi rada tú svoju kravičku. Každé ráno keď vstane, ju nakŕmi, pekne pohladká, podojí a nevedela by sa s ňou rozlúčiť, vzdať sa jej.
Tu sa jeden vynašiel a hovorí jej, veď sa jej nemusíte vzdať, bude vaša aj naďalej, len ju premiestnite, môžete na družstve dojiť a pohladkať ju každé ráno.
Nenka Esta ako mala nôž v ruke prišla k nemu blíž a povie: "Pán môj, dajte dole gate," ten sa len nechápavo dívá, že načo. "No ja vám len odrežem, a nebojte sa, nestem ho, len vám to premiestním do vačku, bude vaše a môžete si ho hladkať koľko stete."
Na to už agitátori argument nenašli a smiechom vypadli z dvora.
Ženička upadla do bezvedomia
Boli však i zážitky smutné. Dodnes sa pamätám na staršiu ženičku, ktorá upadla do bezvedomia, čo ju museli kriesiť, keď jej zobrali z povale všetko obilie, čo tam našli.
Z rozprávania starého otca však viem, že boli i prípady, keď niektorí gazdovia odmietali doslova všetko či dobré, či zlé len preto, že nenávideli komunistov. Bolo im jedno, že ubližovali aj nevinným ľuďom. Pri plnení akýchkoľvek dodávok bola reakcia, že radšej vysypú obilie do jarku, ako by mali odovzdať na verejné zásobovanie za štátom určenú cenu, alebo predajú na čiernom trhu za podstatne vyššiu cenu. Pri vyhrotení situácie niektorí boli stíhaní i odsúdení. Po roku 1989 boli rehabilitovaní a ich potomkovia odškodnení. Väčšina jednoduchých i chudobnejších ľudí pochopila neľahkú situáciu v zásobovaní s potravinami v tom období vojnou zničeného hospodárstva. Chápali, že i deti v meste potrebujú napríklad mlieko. A keď kravička dala denne dva litre mlieka, jeden z toho zaniesli do zberne za štátom určenú cenu.
Títo ľudia však nežiadali žiadne odškodnenie, ani len morálne zadosťučinenie.
Terézia Pavlatovská, 68 rokov, Veľké Lovce
