Bola prvou slovenskou veľvyslankyňou, potom viedla spoločnosť pre zahraničnú politiku. Teraz o nej niektorí hovoria ako o kandidátke na ministerku zahraničia. Po rokoch herectva a diplomacie sa rozhodla pre politiku. Vstúpila do Dzurindovej SDKÚ a musí sa učiť v záujme politiky robiť aj veci, ktoré by predtým asi nerobila. Sedieť na jednom ministerstve s ľuďmi, ktorí v minulosti spolupracovali s komunistickou ŠtB, či tvrdiť, že HZDS bez Vladimíra Mečiara vlastne nie je až také zlé. V kancelárii má sovu, ktorú jej daroval Milan Lasica, keď išla do funkcie. Vraj preto, aby bola múdra. Magda Vášáryová.

Spojené štáty majú už druhú ministerku zahraničia, ženu na čele diplomacie má Rakúsko, najnovšie Izrael. Nedozrel čas už aj pre Slovensko?

Skôr by som povedala, že napríklad v prípade Spojených štátov platí, že majú len druhýkrát ženu na čele diplomacie.

Chceli by ste byť ministerka?

Rozhovory robím od svojich 15 rokov. Novinári sa ma vždy pýtali, ktorú rolu chcem hrať. Nevedela som na tú otázku odpovedať. Nikdy som si totiž nepredstavovala, že budem hrať Júliu, Irinu či iné veľké úlohy. Rozmýšľala som, s kým budem hrať, kto bude režisérom, v akej atmosfére sa to bude robiť.

Často vás porovnávajú s Monikou Beňovou. Obe ste považované za možné kandidátky na budúcu ministerku zahraničia. Čo si myslíte o jej účinkovaní v zahraničnej politike?

Je veľmi významnou predstaviteľkou opozície. Podporujem všetky ženy, ktoré si dajú cieľ pôsobiť v politike. Nesúhlasím s jej názormi, ale nemá to jednoduché.

Ona bola riaditeľkou rádia, stála pri Vladimírovi Mečiarovi, je to žena, ktorá sa často prezentuje v bulvári. Myslíte si, že je to štandardná kariéra budúcej ministerky zahraničia?

Bude to závisieť len od voličov. Úloha ministra zahraničných vecí je politická a nie vždy to aj na Slovensku bol diplomat. Musíme si zvyknúť, že na čele ministerstiev nebudú len odborníci. A nič na tom nezmení ani to, že všetci, čo pracujú v diplomacii, by chceli, aby ministerstvo viedol človek, ktorý tomu do detailu rozumie.

Myslíte si, že Monika Beňová je expertka na zahraničnú politiku?

Ja som sa s ňou na odborné témy nerozprávala.

Stále ste nám však nepovedali, čo si o nej myslíte.

Je to žena v politike, ja ju rešpektujem a som vždy pripravená vstúpiť do diskusie o problémoch zahraničnej politiky. Nie som asi dobrá partnerka na propagandistické útoky.

Monika Beňová sa v Európskom parlamente asi najviac zviditeľnila, keď si pri spomienke na pápeža obliekla tričko s Marilyn Monroe. Médiá ju za to kritizovali. Vás tiež v minulosti kritizovali za oblečenie. Prečo sa žene v politike stane, že občas neodhadne, čo si obliecť?

Kedy ma kritizovali za oblečenie?

Ešte v čase, keď ste boli veľvyslankyňou. Bulvár vtedy zverejnil fotku, na ktorej vám presvitali šaty.

To bola zmanipulovaná nasvietená fotka. Dokreslená. Zneužili ju na politické účely. Pre mňa bolo šokujúce, že to ako kauzu urobil denník Verejnosti proti násiliu, ktorý už vtedy viedli ľudia blízki Mečiarovi. Ľudia, ktorí stáli vedľa mňa, videli, že tie šaty nie sú priesvitné.

Žena politička má pri výbere oblečenia oproti mužom nevýhodu.

Snažím sa počúvať, čo človek hovorí a nesústreďovať sa na jeho oblečenie. Niektoré ženy sa naozaj obliekajú zvláštne. Mohla by som však kritizovať aj vyšúchané kolená mužských nohavíc, ich hnusné topánky, trčiace chlpy z košele, ich príšernú tlstotu, nechutnosť niektorých mužov. Ale my ženy sme asi chápavejšie.

S Monikou Beňovou ste sa nedávno stretli v relácii Sito. Ona vystupovala skôr ľudovo, agresívnejšie a vy mierne rozpačito, až trochu strojene. Ako bývalá herečka by ste mali pred kamerou vedieť vystupovať uvoľnene. Čím to je, že sa vám to nedarí?

Mne asi vyhovujú viac debaty, v ktorých sa hovorí o probléme a nejde len o imidž. Z relácie ako Sito si diváci nezapamätajú, čo sme hovorili, ale ako sme vystupovali.

Dá sa dnes vôbec v politike pôsobiť bez imidžu? Celá volebná kampaň je predsa postavená na ňom.

Ani ako herečka a ani ako človek, ktorý pracuje v zahraničnej politike, som sa nestarala o imidž. Možno o ňom rozmýšľam naozaj málo. Som 42 rokov mediálne prítomná, svoj imidž mám a nemôžem ho zmeniť. Skôr rozmýšľam ako niečo poviem, k veciam pristupujem skôr intelektuálnejšie a možno aj komplikujem to zjednodušené čiernobiele videnie sveta. Je mi však jasné, že si budem musieť vytvoriť vlastné postavenie v politike. Mám svoje predstavy, ale tie sa ešte nestretli s realitou volebnej kampane. Ak sa vôbec dostanem cez primárky v SDKÚ na nejaké miesto na kandidátke.

V politike sú ľudia, čo na seba viažu masy, vystupujú, a potom sú ľudia, ktorí stoja v úzadí a radia im. Nie ste skôr tento typ?

Neviem. Isté však je, že napriek tomu, že som sa dlho neobjavovala v médiách a v Markíze som dokonca mala akýsi zákaz objaviť sa na obrazovke dokonca aj po roku 1998, ľudia na mňa nezabudli. V roku 1999 prieskum ukázal, že ma pozná 92,6 percenta ľudí. Ja neviem, či to nie je imidž. V prezidentských voľbách mi dalo hlas skoro 250 000 voličov. Vidím rozdiel v tom, či ste zaujímavá pre bulvárne médiá a či preto aj niečo robíte. Pozývate ich vyfotiť si svoj byt či partnera. To by ma teda Lasica vyhodil. Alebo sa snažíte ísť po témach.

Vaše televízne vystúpenie vám však ubralo veľa hlasov aj pri prezidentských voľbách.

Keď som sa ešte pred voľbami rozprávala s vtedajším poľským prezidentom Aleksandrom Kwasniewským, povedal mi: Dávaj si pozor na posledné debaty, je to jedna z rozhodujúcich vecí. Nemyslím si, že to v mojom prípade bolo rozhodujúce, získala by som možno o päť či sedem percent viac hlasov. Bola som veľmi unavená. Veľa vecí som si musela robiť sama. Mala som milý, mladý, ale nie skutočne profesionálny tím. Debatu som v mysliach ľudí prehrala aj preto, že som sa podľa niektorých zmenila na kofu na trhu. Kofa na trhu však nie je v mojej povahe a ani ju nikdy nebudem hrať. Kofa na trhu má ísť na trh. Znovu som si uvedomila, keď som vyhodnocovala poslednú debatu s Monikou Beňovou, že chcem pôsobiť v politike ako Magda Vášáryová a nie ako niekto, na koho sa budem hrať. Hrala som 26 rokov a mám toho dosť.

V debate s Vladimírom Palkom o pozvánke Turecka do Európskej únie ste nevedeli, že Turecko má spoločnú hranicu aj s Iránom.

To len niekto veľmi hľadá, aby mi mohol niečo prišiť. Hodinová diskusia, kde sa zle nadýchnem a z toho sa robí veľká vec. Po piatich rokoch v Poľsku som menila prostredie a novinárske prostredie v Poľsku či Rakúsku je úplne odlišné ako tu. Urobila som na začiatku chybu a na tej sa teraz veziem.

Slovenská diplomacia je veľmi opatrná. Často váhame aj v momentoch, keď naši susedia hovoria otvorenejšie. Naposledy v prípade Iránu. V čase, keď už aj Európska trojka hovorila celkom otvorene, že iránsky jadrový program by mal ísť pred Bezpečnostnú radu, sme my čakali. Nie sme až priveľmi opatrní?

Nie. V konečnom dôsledku, keď odhliadnete od dátumov, zistíte, že sme konzekventní. Samozrejme, že mediálne je zaujímavejšie vyskakovať a potom svoj postoj meniť. Ako príklad môže poslúžiť aj najhorúcejšia téma posledných rokov: Irak. Bola som na schôdzi vo Varšave, keď sa hovorilo, čím môže ktorá krajina prispieť veľkej medzinárodnej koalícii. Padali tam neuveriteľné sľuby. Takmer som až mala nepríjemný pocit, keď som v mene Slovenska povedala, že sme pripravení vyslať 102 ženistov. To, čo sme predložili, sme však aj dodržali a naši spojenci si na to vždy spomenú. Aj preto je dnes Slovensko hodnotené ako mimoriadne spoľahlivý partner.

Rozdiely v diplomacii sa prejavili napríklad aj pri debate o európskom rozpočte. Premiér Dzurinda veľmi rýchlo verejne pristúpil na britské návrhy. V tom čase Poliaci razantne hovorili nie a bojovali o lepšiu ponuku.

Všetky nové krajiny sme sa zhodli, že nutne potrebujeme európsky rozpočet. Pre nás je to vlastne suma jedného nášho štátneho rozpočtu. My sme nestratili zo zreteľa, že je to akýsi druh nového Marshallovho plánu. Pri všetkom tom rozmýšľaní, že by sme chceli získať čo najviac peňazí, sme nezabudli, že sú to peniaze iných daňových poplatníkov a my musíme byť vďační za túto pomoc. Premiér Dzurinda preto veľmi rýchlo začal rozmýšľať skôr o tom, ako zaistiť, aby sme vedeli tieto peniaze využiť. V Poľsku bolo veľmi dôležité, aby tá suma bola väčšia ako u ostatných.

Nie je potom problém koordinovať politiku Visegrádskej štvorky?

Koordinácia V 4 je veľmi intenzívna, stále prebiehali diskusie. V poslednom momente je však povinnosťou každého politika obhajovať predovšetkým národné záujmy.

Na ministerstve zahraničných veci stále robia ľudia, ktorí za komunizmu spolupracovali s ŠtB. Bývalý príslušník ŠtB Miroslav Mojžita je dokonca veľvyslancom. Nie je to podľa vás problém?

Ministerstvo musí vychádzať z dvoch zákonov. Jeden je zákon o ochrane utajovaných skutočností a druhý je zákon o štátnej službe. Dávajú nám jasné pravidlá, čo kto môže robiť a koho možno poslať preč.

Pri výbere veľvyslanca je však len na ministrovi, koho navrhne. Nie je pre vás Mojžita problém?

Keď som v marci 1990 preberala poverovacie listiny od prezidenta Havla, dostala som aj úlohu, o ktorej už dnes môžem hovoriť. Mala som odhaliť rezidentov v treťom najväčšom československom veľvyslanectve vo Viedni. To boli ľudia, ktorí riadili rozviedku, kontrarozviedku alebo agentov ŠtB a neboli na žiadnych zoznamoch. Mnohých sa podarilo odhaliť a definitívne zmizli z československej a následne aj z českej a slovenskej zahraničnej služby. V roku 1991 prišiel lustračný zákon a aj ja ako veľvyslankyňa som lustrovala svojich zamestnancov. Vtedy som pochopila, že sú rôzne druhy ľudí, ktorí rôzne spolupracovali. Hlavným cieľom lustračného zákona bolo odhaliť sieť agentov a tým ju znefunkčniť, čo sa aj stalo v momente, keď sa zverejnil zoznam agentov. Nechcem moralizovať. Je to na každom človeku. Vychádzam z pocitu človeka kresťansky vychovaného. Ak sa tí ľudia priznali a svojou prácou sa snažia dokázať, že sú potrební a dostatočne profesionálni, nemám nič proti tomu.

Myslíte si, že toto je prípad pána Mojžitu?

Rozhodne.

Aj v Poľsku doteraz platilo to, že ak sa bývalý agent doznal, že spolupracoval, mohol fungovať ďalej. Stačí to?

Každý štát si to rieši po svojom. Spôsob, ako to riešime my, je podľa mňa dobrý. Máme Ústav pamäti národa. Ako človek, ktorý prežil 50. aj 70. roky, som si vedomá, že radikálne riešenia vedú do pekla. Len dúfam, že sa už nikdy nedostaneme do situácie, že sa musíte rozhodovať, či budete spolupracovať. Nezabudnem, ako ma v bráne zbili dvaja chlapíci, keď som nechcela spolupracovať.

Mikuláš Dzurinda vyhlásil, že nebude vo vláde s Vladimírom Mečiarom. Neodpovedal však na otázku, či by bol vo vláde s HZDS bez Vladimíra Mečiara. Boli by ste v takej vláde?

Rozumiem vašej otázke, nakoniec, už sa pomaličky zvolebnieva. Som však zásadne proti tomu, aby sa medzi voľbami namiesto sústredenia na praktickú politiku strašilo voľbami. Aby sa riešilo, čo by bolo, keby. V demokratickom štáte, pokiaľ voliči dajú hlas, nikdy nesmiete povedať, že s týmito nikdy v živote nebudete pracovať, pokiaľ to je demokratická sila.

Dá sa však HZDS považovať za demokratickú silu?

Nehovorím o HZDS, ja hovorím len to, že vylučovať spoluprácu asi nie je veľmi dobré. Nevieme, ako sa bude vyvíjať situácia v HZDS. Ja momentálne o žiadnych kontaktoch SDKÚ s HZDS neviem.

Sú strany, s ktorými demokratické strany vždy vylúčia spoluprácu - napríklad KSS alebo SNS. Prečo medzi nimi HZDS dnes už nie je?

Možno preto, že v roku 1993 mala 35 percent a určovala, akým smerom sa Slovensko bude vyvíjať. Dnes už nemajú takú silu.

Sú v nej však stále skoro tí istí ľudia.

Vyčítať ľuďom v SDKÚ, ktorá sa zásadnou mierou zaslúžila o to, že dnes vonkoncom nejdeme cestou, ktorú presadzovali vedúci politici HZDS, mi pripadá nelogické.

To nie je výčitka, to je len otázka.

Ale znižujete tým preferencie SDKÚ.

Momentálne je kríza v kultúre. Vaša sestra podpísala petíciu za odvolanie ministra vo vláde, v ktorej vy ste štátnou tajomníčkou. Čo ste jej na to povedali?

Ešte som s ňou o tom nehovorila. Vedela som o revolučnej nespokojnosti Tóna Popoviča, lebo sme spolupracovali na jednom projekte. Myslím, že to nie je kríza kultúry. Je to moment, keď si ľudia uvedomili, že sa nakopilo veľa problémov, do toho prišiel nový minister, ktorý musel aspoň niektoré z nich riešiť. Chápem to skôr ako možnosť naštartovať dialóg.

Súhlasíte teda s tou petíciou?

Nikdy by som to nepodpísala. Má také slovné spojenia, ktoré nepoužívam. Som skôr človek, ktorý by predložil dramaturgický plán, čo by sa v tom novom divadle malo hrať.

Prečo si myslíte, že to podpísala vaša sestra?

Majú asi taký pocit. Moja sestra, pán Vilikovský a iní, ktorých si veľmi vážim, to asi skôr vnímajú ako možnosť začiatku skutočného dialógu.

Nedávno vyšla kniha rozhovorov vášho manžela s Jánom Štrasserom. Prekvapil vás niečím Lasica?

Je pre mňa zaujímavé čítať, čo hovorí môj manžel, lebo je introvert a často so mnou komunikuje cez knihy či cez médiá. Znova som si potvrdila, že máme zhodné názory aj na politiku. Čiže naše manželstvo môže pokračovať ďalej.

Autor: MONIKA ŽEMLOVÁMATÚŠ KOSTOLNÝ