"Bola to fajn slávnosť. Asi 10 minúť pred tým som sa prešiel po veľtrhu. Mohlo tam byť 500 - 800 ľudí. Sedeli, hovorili, niečo jedli. práve prestala hrať kapela, keď zrazu niečo zapraskalo. Videl som, ako sa na mňa rútia tony železa. Nebolo kam sa ukryť, dookola bola iba betónová podlaha, bez žiadneho výklenku, niečoho, kde by sa strecha zastavila. Urobil som krok a bol to asi najdôležitejší krok môjho života.

Jedna podpera hrubšia ako ja padla za mňa, druhá, taká istá, predo mňa. Tam, kde som predtým stál, ležala strecha priamo na podlahe. Keď by som sa nepohol, bolo by ma to rozdrvilo. Niečo ma buchlo do tváre, do lopatky a do kolena, nestratil som však vedomie a overil som si, že nemám nič zlomené. Nejaká plastová rúra mňa pritlačila a zo začiatku som sa nemohol pohnúť. Aby som mohol siahnuť po mobil, musel som sa vyzliecť!

Zavolal som žene. Vedela o tom asi ako prvá v Poľsku, už po 2 minútach. Čo som jej povedal? Myslel som si, že je to môj koniec. Rozlúčil som sa s ňou. Počul som tiež ďalších ľudí, ktorí volali cez mobil.

Po chvíli sa objavili ľudia, boli to chovatelia, neskôr prišla polícia a začala na mňa svietiť. 'Pílku, dajte mi pílku', kričal som. Po 20 minútach mi ju doniesli a spoločne s požiarnikom som preťal rúru, podali mi ruku, vytiahol som sa von a vložili ma do sanitky. Bola to zázračná záchrana." (grab)